Dnes si pripomíname výročie smrti jednej
z najvplyvnejších postáv svetových dejín, Ježiša Nazaretského. Výnimočného
človeka, ktorý hlásal radikálne vzdanie sa
násilia, bezbrehú solidaritu so slabšími (nechať si len nevyhnutné veci,
ostatné rozdať chudobným) a odmietnutie akejkoľvek kolaborácie so
zvráteným režimom. Muža, ktorý chcel oslobodiť ľudí od každého druhu strachu
a otroctva, či už to boli falošné istoty, túžba po pomste, paralyzujúca
závisť a vôbec všetko, čo by odporovalo láske. Legendy, ktorá nezaprela
vlastné princípy ani tvárou v tvár smrti. Toto je okamih, po ktorý som
ochotný kráčať s veriacimi. Toto je bod, na ktorom sa dokážu zhodnúť
humanisti s kresťanmi. Bol to veľký učiteľ nenásilia, ktorý svojím životom
inšpiroval milióny ľudí a je hodný tej najvyššej úcty.
Lenže Ježišovo ukrižovanie nebolo božím
činom, ale obyčajnou surovou popravou. A to najdôležitejšie na Ježišovi
Nazaretskom nie je jeho smrť, ale jeho život. Jednou
z najabsurdnejších téz kresťanského učenia, s ktorou sa nemôžem
stotožniť, je výkrik v Prvom liste apoštola Pavla Korintským: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márne je
naše kázanie, márna je i naša viera.“ Nie je to len nejaká okrajová
myšlienka, ktorá sa v dnešnej cirkvi potichu obchádza (ako sa napríklad
zabúda na Ježišovo odporúčanie citované v Evanjeliu podľa Matúša, že ľudia
sa nemajú modliť ako pokrytci na verejnosti, ale osamote, zamknutí v tichu
svojej izby). Je to ústredná dogma celého kresťanstva, ktorú opakujú všetci
teológovia: pre kresťanov nie je dôležité ani tak to, čo Ježiš učil, ako to, že
vstal z mŕtvych. Teraz nejde ani tak o
to, že dejiny katolíckej cirkvi tieto postoje plne potvrdzujú. Prekvapila ma
skôr tá otvorenosť (ak nechcem povedať cynizmus), s akou to duchovní
priznávajú. Takíto kresťania nám vlastne oznamujú, že keby im Kristus nesľúbil
vzkriesenie, jeho etické normy by pre nich nemali zmysel. Neprejavujú mu úctu
ako niekomu, kto im ohlásil zrod nového veku, ale ako niekomu, kto si ich čímsi
zaviazal. Z hľadiska podstaty Ježišovho učenia je to vlastne až urážlivé.
Cirkev Reči na hore normálne neverí a výkladom ju zbavuje sily. A vlastne
nielen cirkev. Sme fascinovaní jednoduchou Ježišovou etikou, ale v praxi akoby
sme sa zdráhali uveriť, že reťaz neprekonateľných konfliktov nie je nevyhnutná.
Pokrytecky sme prijali jeho učenie len ako nevyhnutnú formalitu, ktorá je
potrebná pre dosiahnutie vytýčeného cieľa a osobného prospechu. Ježišovo mravné
posolstvo je pritom neúprosné: ty nesmieš nielen zabiť, ty nesmieš ani chcieť
zabiť. Ba čo viac, ty nesmieš v sebe ani pripustiť pohnútku, ktorá by (v
prípade, že by si ju nasledoval) viedla k zabitiu.
Uvedomenie si, že kresťania
vlastne neberú vážne to najcennejšie, čo na Ježišovi Nazaretskom je, totiž jeho
učenie (lebo Ježiš od nás nechcel – napriek zjavným prejavom narcizmu - jeho uctievanie a už vôbec nie stavanie sôch a
modiel, ale predovšetkým dodržiavanie stanovených mravných noriem, ktorých
plnenie nás pozdvihne bližšie k nemu), bolo pre mňa šokom, ktorý
ma donútil zamyslieť sa nad podstatou tejto viery a najmä významu smrti
v nej.
Český religionista
Otakar Funda vo svojej knihe Ježiš a mýtus
o Kristovi nebol prvý, ktorý na základe skúmania pôvodu najznámejších
kresťanských mýtov prišiel k záveru, že Ježiš sa nikdy nevyhlásil za syna Boha.
Legendy o jeho božskom pôvode a zmŕtvychvstaní pochádzajú z neskorších čias a
celé pôvodné učenie je zakalené vrstvami rôznych reinterpretácií. Kresťanská
viera napokon ani nepochádza od Ježiša Nazaretského. Skutočná kresťanská viera vytryskla
z rozjatrených emócií jeho frustrovaných prívržencov, ktorí sa po jeho
poprave rozpŕchli a potrebovali posilniť vlastnú psychiku archaickým mýtom
(známym už zo starého Egypta a Asýrie) o vzkriesení božstva. Príbeh o
ukrižovaní je v evanjeliách doslova prešpikovaný citátmi známymi z textov
gréckeho bájoslovia a helenistickej náboženskej literatúry. Formulovaná výpoveď
kresťanskej viery pochádza až od Pavla z Tarzu, ktorý Ježiša nikdy nevidel,
nepočul jeho myšlienky, ale bol presvedčený, že túto tézu mu zjavil sám Boh.
Nie je náhodné, že najstaršími spismi Nového zákona sú Pavlove epištoly.
Evanjeliá vznikli najskôr desať rokov po nich.
Pavlova dogma o zmŕtvychvstaní je odrazom odvekej
túžby človeka po večnosti. Základným rozlišovacím kritériom bohov a ľudí
bola nesmrteľnosť božstva a dosiahnutie tejto hranice človeka vždy lákalo.
Zároveň si však treba uvedomiť, že vedomie smrteľnosti stálo na počiatku
kultúry, na úsvite ľudskej civilizácie. Práve uvedomenie si ohraničenosti
ľudského života viedlo človeka k nadľudským výkonom, ktoré po jeho živote
zanechajú stopu. Mýtus o tom, že túto hranicu je možné prekročiť, je
nielen archaický, ale vo svojej podstate ničí racionálne jadro kresťanskej
filozofie. Ako to vyjadril Nietzsche, zostáva z nej iba učenie o súde
a návrate, učenie o smrti ako obetnej smrti, učenie
o zmŕtvychvstaní, čím sa celý pojem blaženosti začaruje do akéhosi stavu
po smrti. Skutočný život sa tak v konečnom dôsledku tejto smrti obetuje.
To neslýchané, to radikálne prevratné, to
najoriginálnejšie, nie je na Evanjeliu vzkriesenie božstva – to je ošúchaný
mýtus prebratý zo starších náboženských tradícií. Je to myšlienka, že nad
radikálnym zlom môže zvíťaziť iba radikálna láska, ktorá obetuje všetky
podmienky, všetky nároky na zadosťučinenie, vydáva sa až do krajností, bezvýhradne
miluje a bezvýhradne odpúšťa. Ježišovi nejde o plnenie formálnych
predpisov – tie nepovažuje vždy za záväzné - ale o intenzívnejšie napĺňanie
lásky a spravodlivosti. Len táto láska má moc urobiť z nás nových ľudí. Práve
táto rýdza filozofia bez následných náboženských mýtov je nesmrteľným odkazom
tohto geniálneho učiteľa. Kto si toto neuvedomuje, nepochopil zo života
a učenia Ježiša Nazaretského vôbec nič.
Centrálna dogma o zmŕtvychvstaní a spoliehanie
sa na spasenie prostredníctvom pestovania kultu Ježiša Krista je hlavnou
príčinou obludného pokrytectva spojeného s kresťanskými cirkvami.
Očakávanie odmeny zbavuje morálny čin svojho etického významu. Toto účelové
spojenie morálky a odmeny odmietol už Immanuel Kant. Mravný čin sa musí
uskutočňovať iba kvôli nemu samému, iba kvôli tomu, že je správny, v opačnom
prípade vedie ku konaniu, ktoré je síce niekedy v súlade s morálkou, oveľa
častejšie jej však odporuje. Nový pápež František je muž pozoruhodných gest a prejavov,
ale aj u neho ma zarazilo vyhlásenie, že ak sa katolíci nebudú spovedať
Kristovi, skončia ako poľutovaniahodná mimovládka. Čo je na pomoci blížnemu bez
náboženských dogiem poľutovaniahodné? Ja si naopak myslím, že taká medzinárodná
charitatívna organizácia ako Oxfam dnes robí pre dobro človeka oveľa viac ako
katolícka cirkev a robí tak nezištne, bez úmyslu evanjelizovať či vnucovať
chudobným svoje ideologické pohľady. Myslím si, že ak podľa minuloročného zistenia
tejto organizácie 25 najbohatších ľudí planéty by mohlo svojím príjmom
odstrániť extrémnu chudobu celého sveta, že by to hravo dokázala aj Vatikánska
banka (keby naozaj chcela). Myslím si, že takéto mimovládne organizácie robia
pre odstránenie biedy, utrpenia a oslobodenie človeka neporovnateľne viac
ako kresťanské cirkvi. Je naozaj zvláštne, že kresťanstvo sa cíti byť ohrozené
možnosťou, že by Kristus nevstal z mŕtvych, ale necíti sa byť ohrozené
skutočnosťou, že sa mu za dvetisíc rokov nepodarilo naplniť Ježišovo učenie.
Na Ježišovi Nazaretskom netreba oslavovať smrť, ale
život. Nie ten fiktívny, nenaplnený, večný, ale skutočný, prežívaný, naplnený. Keby
náš život bol večný, necítili by sme k nemu nijakú záväznosť, stratil by
cenu, silu i tvorivý náboj. Naše želania sa síce môžu vzťahovať aj na
nemožné veci, ako na to upozorňoval už Aristoteles, ale naučiť sa žiť s vlastnou
smrteľnosťou bez strachu a nereálnych očakávaní, dať svojej ohraničenosti
zmysluplný obsah v ňom samom a uvedomiť si, že morálna hodnota skutku
nespočíva v účinku, ktorý od neho očakávame, ale v princípe, ktorým
ho uskutočniť chceme, je prejavom eticky vyspelého človeka.
Ako nás učil Sokrates – netreba sa báť smrti, treba sa
báť páchania bezprávia a ničomnosti na tomto svete. Všetky naše skutky,
všetky naše myšlienky, všetky naše túžby by mali ústiť do výzvy žiť dobrý
život, čo podľa Sokrata znamená pestovať spravodlivosť, cnosť a krásu života.
Sokratovi nebola odmenou večnosť, ale samotná smrť s pocitom čistého
svedomia. Preto aj slávny, šokujúci, neraz zle interpretovaný výkrik Epikura „Smrť sa nás netýka!“ nebol prejavom
cynizmu a ľahostajnosti voči strate blízkych, ale snahou dokázať, že smrť
nie je udalosťou života, že sa neprežíva, že nie je zmyslom našej etiky (podobne
sa vyjadril v 20. storočí aj Wittgenstein).
Žiť eticky bez očakávaní je oveľa náročnejšie,
vyžaduje si to obrovskú odvahu a vnútornú silu, ale len to je cesta k oslobodeniu
človeka. Lebo ako poznamenal Michel de Montaigne, kto sa naučil umierať,
odnaučil sa slúžiť. Rozmýšľanie o smrti je rozmýšľanie o slobode,
vedieť umrieť nás oslobodzuje z každej neslobody, z každého prinútenia,
z každého strachu a hrozby. No zároveň vedomie ľudskej ohraničenosti
nie je výzva na uzabávanie sa k smrti, bezduché orgie rozkoší, ale výzvou
na slobodné a hodnotné využitie času, ktorý máme. Čosi podobné hlásal už
Seneca, ktorý nabádal, aby sme sa nestarali o to, ako žiť dostatočne dlho,
ale ako žiť dostatočne dobre. Inými slovami, život sa nemeria jeho dĺžkou, ale
tým, ako ho človek využil. Iba tak získame nad smrťou prevahu. Francis Bacon
prirovnáva strach zo smrti k strachu detí z tmy, preto je aj viera v posmrtný
život archaická a detinská. Samotná smrť nie je desivá, desivé sú skôr
rituály, ktoré sú s ňou spojené. Strach zo smrti je slabosť a možno ho
prekonať láskou.
Život nemá svoj absolútny zmysel, ako sa nám to pokúša
dvetisíc rokov vsugerovať kresťanská teológia. Život má obsah, ktorý sami aktívne
tvoríme a napĺňame konkrétnym zmyslom. Neexistuje nijaký mravný nárok mimo
nás, hodnotou je sama skutočnosť. A ako nám pripomína už spomínaný český
religionista Otakar Funda, nemali by sme sa nechať vtiahnuť do sporu o slová a
ich významy, ale len do sporu o problémy. Hodnota života nie je závislá na
našom mravnom vedomí, ani na našom pochopení mravnosti. Hodnota života je v
živote samom a nepotrebuje byť nikým a ničím zdôvodňovaná. Potrebujeme založiť
etiku na úcte k životu ako hodnote mimo akejkoľvek ďalšej definície. Vesmír tu
nie je kvôli nám, ale my sme tu preto, aby sme čítali v racionalite poriadku
vesmíru a aplikovali ju na racionálne riešenia svojich ustavične otvorených
problémov. Ani tá najušľachtilejšia ľudská idea nikoho neoprávňuje, aby v jej
mene zbavil niekoho života. Nepotrebujeme mesiášov posadnutých víziou
nastolenia neba. „Nechajte nebo vrabcom!“
volal nemecký básnik Heinrich Heine. Potrebujeme prostú úctu k životu a návrat
ku kritickej racionalite ako najstabilnejšie piliere etiky svetového
spoločenstva.
To neznamená, že by človek nemal potrebu vzťahovať sa
k svetu, ľuďom, svojim predkom, klásť si bytostné otázky, takmer nábožne
sa stíšiť pred skutočnosťou a zmĺknuť v pokore pred velebnosťou bytia, prežiť
svoju vlastnú ohraničenosť a ničotnosť, vzťahovať sa k situácii, ktorá sa stala
mravnou výzvou - to všetko je bytostným prejavom ľudskosti (opäť slová Otakara
Fundu). No argumentovať v prípade etiky náboženstvom je nečestný skrat. Život
je ustavičné riešenie problémov bez happyendu. Uniesť to a nezblázniť sa, ani
to nevzdať – o tom je skutočná ľudskosť. Vykúpenie je ilúzia. Nie je žiadne
vykúpenie, je len triezve, vecné, racionálne kritické, zodpovedné a sústavné
riešenie vždy nových problémov.
Aj z toho dôvodu považoval Erich Fromm spoločnosť
sústreďujúcu sa na analýzu smrti za nekrofilnú a Baruch Spinoza
prízvukoval, že slobodný a múdry človek myslí na smrť ako na poslednú zo
všetkých možností a jadrom jeho uvažovania sú meditácie o živote, nie
o smrti. Práve láska k životu tvorí podtext a kontext humanistickej
filozofie. Psychológ a filozof Erich Fromm v knihe Ľudské srdce vymenoval základné podmienky
toho, aby sa v človeku vyvinula láska k životu. Najdôležitejšou
podmienkou v detstve je, aby bolo dieťa s ľuďmi, ktorí milujú život.
Vrelosť, citový vzťah k druhým ľuďom, sloboda, žiadne hrozby, osvojovanie
si princípov (skôr príkladom ako kázaním), ktoré vedú k vnútornej harmónii
a sile, povzbudzujúci vplyv a ohlas u ostatných a vôbec spôsob
života, ktorý je prirodzene zaujímavý. Fromm nezabúda pripomenúť, že láska k životu
sa rozvíja v takých spoločnostiach, v ktorých je dostatok bezpečia,
spravodlivosti a slobody, naopak zaniká tam, kde vládne rutinný poriadok,
smrť, strach a nedostatok povzbudenia. Na utrpení nie je nič cnostné.
Radosť je cnostná a nešťastie je hriešne. Dobré je všetko, čo život
podporuje, rozmnožuje a rozvíja, zlé je všetko, čo život dusí, utláča a ničí.
Mám rád jeden výrok pripisovaný Sartrovi (v
skutočnosti pochádza zo starovekej Číny) – človek umiera až vtedy, keď zmizne z mysle
posledného živého. Je to nádherné vyjadrenie podstaty humanistickej filozofie,
ktorá si vystačí bez ilúzie v posmrtný život, ktorá sa zameriava na čo
najúctyhodnejšie prežitie skutočného života. Som ochotný pripustiť, že
náboženstvo preukázalo ľudstvu veľké služby, keď v ranom štádiu
civilizácie značne skrotilo asociálne pudy – nie však dostatočne. Niekoľko
tisícročí malo šancu ukázať, čo dokáže, no zlyhalo, preto voči nemu rastie
odpor. Sigmund Freud dokonca tvrdí, že náboženstvu sa podarilo udržať len tak,
že znížilo cenu života, deformovalo obraz reálneho sveta a násilnou fixáciou
psychického infantilizmu uchránilo mnoho ľudí pred neurózou. Môže sa dnes na
takýchto základoch rozvíjať civilizácia?
Dnes, keď venujeme spomienku Ježišovi Nazaretskému,
nemali by sme oživovať pripomínanie si jeho krutej smrti, ale zmyslu jeho
života. Racionálnemu človeku dnes nemožno strčiť pod nos starobylý spis a povedať mu: Počúvaj, toto je pravda!
Takýto prístup sa prieči modernému vedomiu. No je možné viesť o Ježišovi Nazaretskom
rovnocenný svetský dialóg a venovať mu patričnú pozornosť: Pozri, toto raz
ktosi povedal. Povedal niečo, s čím sa vedel stotožniť budhista dalajláma,
hinduista Gándhí i marxista Fromm. Dnes nepotrebujeme kresťanstvo, ale milióny
takých ľudí, ako bol Ježiš. Kritické spoločenstvo jednotlivcov schopných
transformovať samých seba. Pretože dívať sa na jednotlivcov, ktorých oslovilo univerzálne
posolstvo lásky bez prihlásenia k cirkevným dogmám, vás nemôže nenaplniť radosťou.
Je pochopiteľné, že Ježiš volil cestu zhromažďovania nasledovníkov v čase, keď
kolektivistické štruktúry správania boli ešte dominantné. Ale dnes by sme si
tým veľmi nepomohli.
Preto
ak dnes pápež vyzýva na zintenzívnenie kontaktov s neveriacimi, treba toto
gesto privítať, ak je myslené ako úprimný rovnocenný dialóg a nie ako
blahosklonná trpezlivosť s ľuďmi, ktorí „raz uveria“. V tejto tradičnej
pasci sa skrýva základné nepochopenie rozdielov medzi nami, ktoré nespočíva v dočasnom
nedorozumení, ale v zásadných svetonázorových rozporoch. Jedinou
platformou, na ktorú pri úsilí o medzináboženský dialóg zabudol aj taký
osvietený teológ ako Hans Küng, je preto sekulárna etika: nie ako ateistický
smer, ale ako neutrálny priestor na hľadanie hodnôt, ktoré nás spájajú – bez cirkevných
a filozofických dogiem. Aj hodnotenie úlohy Ježiša Nazaretského by sa
mohlo stať predmetom takejto zhody, ak by sa cirkev sústredila na jeho živé
posolstvo a nie recykláciu starovekých mýtov.
Viem si u marxistov a antiteistov pevne a vecne predstaviť tie milońy schopných samoransformácie...hlavne ak budú žiť v prospech bohapustej myšlienky, prípadne po racionálnej dohode aj večne !
OdpovedaťOdstrániťV prospech akej bohapustej myslienky? Konkretne ktorej? Zas typicke zahmlievanie jedinca ktory uz pozna pravdu. Tu pravu, zjavenu samozrejme.
OdstrániťMirec, ty si pravdepodobne nezažil reálne socializmus...a posmešné závery si nechaj pre dakoho iného... Aj heslo kríza - je dôvodom prečo neschopní socialisti siahajú na mejetok iným a rozhodujú, ktorá banka bude obetovaná
OdstrániťNedovolím si akokoľvek inak komentovať tento príspevok ako že len - Amen.
OdpovedaťOdstrániťAbsolútny súhlas, a musím povedať, že sa s Vašimi názormi a postojmi na asi väčšinu tém stotožňujem, resp. čerpám ako inšpiráciu podobných názorov.
C.S. Lewis vo svojej knižke Jadro kresťanstva píše nasledovné: "Snažím sa tu, aby čo najmenej ľudí vyslovovalo vetu, ktorú tak často ľudia veľmi hlúpo opakujú o Ježišovi Kristovi: "Som pripravený prijať Ježiša ako veľkého učiteľa mravnosti, ale neprijímam jeho nárok, že je zároveň aj Bohom." Túto vetu nikdy nemáme vyslovovať. Muž, ktorý bol obyčajným človekom a hovoril veci, ktoré hovori Ježiš, by nebol veľkým učiteľom morálky. Bol by to buď námesačný rojko – na úrovni niekoho, kto by o sebe tvrdil, že je vareným vajcom – alebo potom by to bol sám Diabol z pekla. Musíte sa rozhodnúť. Buď tento muž bol a je Synom Božím, alebo šialencom, alebo niečím ešte horším .... Môžete ho odpísať ako blázna, môžete ho opľuť a zabiť ho ako démona; alebo padnúť pre ním na kolená a nazvať ho Pánom a Bohom. Ale odpustime si akékoľvek banálne nezmysly o veľkom človeku a učiteľovi. Túto možnosť nám nenecháva na výber. Nemal to v úmysle.”
OdpovedaťOdstrániťNa toto zas hovorim amen ja.
OdstrániťVážený pán Chcmelár, vyššie uvedený citát pochádza od oxfordského profesora, kamaráta J.R.R. Tolkiena (katolíka). Z histórie vieme, že skoro všetci svetoznámi vedci (90%) boli praktizujúci kresťania. Všetky významné postavy dejín Slovenska boli praktizujúci kresťania - Cyril a Metod, Bernolák, Štúr, štúrovci... Nechápem, ako môžete povedať, že Kristus sa nenazval Bohom. Vôbec ste nečítali Bibliu a vôbec ju nepoznáte a odvažujete sa písať o kresťanstve. Je to z Vašej strany dosť amatérske. Citujem: "A za koho ma pokladáte vy?", opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: "Ty si Mesiáš, Syn živého Boha." Ježiš mu povedal: "Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.
OdpovedaťOdstrániťRadšej budem nasledovať ľudí, ktorí pre Slovensko a svet niečo dokázali ako atesitický humanizmus, ktorého socialistické zriadenia majú na svedomí desiatky miliónov ľudských životov a rozvrátené rodiny spôsobené neprirodzenou homosexualitou, ktorú hlása socialistická ideológia.
To, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, je najväčšia nádej pre človeka. Ak dokážete dať väčšiu nádej človeku, budem rád. Pretože ak smrťou všetko končí, prečo by sme sa mali správať mravne? Poďme kradnúť, zabíjať a po smrti ma nikto nebude súdiť... Avšak Božím súdom prejde každý. Ako povedal Blaise Pascal (kresťan), je výhodnejšie vsadiť pre človeka to, že Boh je, lebo ak sa zmýlime, horšie pre nás.
Ako povedal jeden z najväčších spisovateľov Dostojevskij - Ak nie je Boh, všetko je dovolené...
Pretože ak smrťou všetko končí, prečo by sme sa mali správať mravne? Poďme kradnúť, zabíjať a po smrti ma nikto nebude súdiť...
OdstrániťNapríklad preto,aby sa aj k nám správali mravne, aby sa tu dalo žiť... Na tom by sa mali zhodnúť veriaci aj neveriaci.
pokial byt dobry, nema zmysel pokial neexistuje boh, lebo potom nas nema kto odmenit po smrti pripadne pred nou, tak je krestanstvo nesmierne smutna zalezitost
OdstrániťVážený pán Hóz, vo Vašej reakcii je toľko protirečení, že sa mi ťažko rozplieta táto spleť prejavov, ale pokúsim sa o to aspoň čiastočne. Hádam Vás nemusím ubezpečovať, že som čítal nielen Bibliu, ale chvalabohu aj iné knihy. A hoci súhlasím s názorom, že mnohí z tých, ktorí kresťanstvo kritizujú, ho dobre nepoznajú a nerozumejú mu, je prinajmenšom smutné, keď zisťujem, že ho nepoznajú a nerozumejú mu aj mnohí kresťania. Ak budete pri argumentácii vychádzať len z jedného biblického textu, pri ktorom sa bez ďalšieho posudzovania rozhodnete, že je pravdivý, diskusia medzi nami stráca zmysel, lebo je zbytočné predkladať vám exaktné dôkazy, ak ste sa aj bez nich skalopevne rozhodli, ako to je. Podobne by pri tomto type argumentácie nemalo zmysel dokazovať vám na základe poznatkov evolučných biológov, ako vznikol život, ak mi budete citovať Bibliu o stvorení za šesť dní, žene zrodenej z mužovho rebra a hovoriacom hadovi. Pri všetkej úcte, tu sa racionálna diskusia končí. Takže ak posudzujete pravdivosť nejakej historickej udalosti, môžete vychádzať len z metód historického výskumu, inak to nemôžete označovať za dôkazy. Práve v článku spomínaná kniha českého religionistu a teológa Otakara Fundu na podklade dôkladnej textovej kritiky historických spisov prichádza k záveru, že Ježiš sa nikdy nevyhlásil za syna Boha, že legendy o jeho božskom pôvode a zmŕtvychvstaní pochádzajú z neskorších čias a že jeho pôvodné učenie je zakalené vrstvami rôznych reinterpretácií. Nemôžete sa mi čudovať, že pri posudzovaní historických udalostí vychádzam z vedeckých metód, nie z jedného príbehu popretkávanom adaptovanými mýtmi zo starovekých kultúr.
OdstrániťAk je Vaša morálka založená iba na strachu z Boha a očakávaní odmeny, potom je vo svojej podstate vypočítavá a podľa Immanuela Kanta aj hlboko nemorálna (a to bol veriaci človek). „Ateistický humanizmus“, ako ho nesprávne nazývate, nemá na svedomí desiatky miliónov ľudských životov, lebo tyrania nemá s humanizmom nič spoločné. Ak by ste mi chceli dokazovať opak, dostali by ste sa do nepríjemnej pasce, lebo v tom prípade by ste museli priznať, že ešte stále má kresťanstvo v dejinách na svedomí viac zničených životov ako ktorákoľvek iná ideológia – a to je nečestná skratka, ku ktorej sa neuchyľujem, zločiny sa dajú robiť v mene akejkoľvek ušľachtilej myšlienky. Navyše vás chcem upozorniť, že sekulárna etika je staršia ako kresťanská: počnúc staroindickým učením Carvaka až povedzme po gréckeho filozofa Epikura rozvíjalo ľudstvo etiku na úcte človeka k človeku bez viery v Boha. Tým nechcem povedať, že je lepšia – ale že má minimálne rovnako bohatú a hodnotnú tradíciu. Podobne v prípade homosexuality by som rád upozornil, že socialistická ideológia v žiadnom spise nehlása homosexualitu, zato v radoch katolíckej cirkvi je jej požehnane. Vaša poznámka, z ktorej vyplýva, že pre Slovensko a svet niečo dokázali len veriaci ľudia, je nielen hlboko neúctivá voči mnohým vedcom a umelcom, ktorí pri službe ľudstvu nepoužívali ako barličku svojho imaginárneho priateľa, ale najmä nepravdivá. V každom prípade, v takýchto slovných prestrelkách nevidím zmysel, pretože pre mňa je oveľa dôležitejšie hľadanie spoločných hodnôt, ktoré spájajú ľudí bez ohľadu na ich svetonázorové pozadie. Preto sa čudujem, ak človek, ktorý vyjadrí Ježišovi úctu za jeho učenie, je predmetom kritiky (a na iných fórach až nenávisti) iba preto, lebo neverí dogme o jeho zmŕtvychvstaní. Dialóg môže vzniknúť len na racionálnom základe, len pri opustení namyslenej predstavy, že vy jediní poznáte pravdu a ochote rozmýšľať aj o pohľadoch a argumentoch iných. Bez tohto základného predpokladu nečakajte, že sa budem hádať s ľuďmi, ktorí si mýlia vieru s poverami a ignorujú historické fakty vedecké postupy.
V úcte pred Ježišovým životom môžeme spolu kráčať až po Veľký piatok, ale tu, ako to napísal Tomáš Halík, sa naše cesty rozchádzajú. Nepovažujem to za žiadnu tragédiu a nevidím dôvod, aby sme sa kvôli tomu sporili, lebo ak sa vieme zhodnúť na veľkosti učenia a Reči na hore, vieme spolupracovať tak, aby sme prispeli k zlepšeniu sveta – a práve toto ja považujem za najdôležitejšie. Zmŕtvychvstanie je už Vaša viera, a s tou sa nestotožňujem a nesúhlasím ani s tým, že bez zmŕtvychvstania by Ježišovo učenie stratilo zmysel. Rozdiel medzi nami je v tom, že keby sa našli jeho kosti, keby sa dokázalo, že nebol Bohom, ale človekom, Vaša kresťanská viera by sa otriasla v základoch, ale moja viera v správnosť toho, čo hlásal, by sa nezmenila.
OdstrániťŽelám Vám príjemné veľkonočné sviatky.
Mnohí vedci v minulosti boli veriaci najmä z dôvodu, aby ich láskavá cirkev nepopravila. O viacerých vedcov 20.storočia katolíci klamlivo rozširujú, že verili v Boha. Najznámejší je prípad A.Einsteina, ktorého citujem:
Odstrániť"Etické správanie človeka možno účinne oprieť o súcit, o výchovu, o sociálne väzby, nepotrebuje teda oporu náboženstva. Bolo by to s ľudstvom veru smutné, keby sa malo krotiť len strachom z trestu a nádejou na posmrtnú odmenu."
Čítajte viac: http://slavomirflimmel.blog.sme.sk/c/312153/Krestan-Einstein.html#ixzz2P7LdjpI7
Lukášovi: Odmenou sme my sami, naša spokojnosť a to, že môžeme pokojne spávať.
OdstrániťViem, že prvou podstatou človeka je sebeckosť (najhoršia možná vlastnosť) - preto považujem za najdôležitejšie myšlienky súkromného vlastníctva, rodiny a národného štátu.
OdstrániťVerím však aj v druhú ľudskú podstatu - ktorou sa líšime od ostatných zvierat - v rozum. Stále som optimista a verím (chcem veriť), že poznanie a rozmýšľanie z nás dokáže urobiť menej sebeckých=zlých tvorov.
Kresťanskí a marxistickí socialisti útočia predovšetkým na súkromné vlastníctvo. Zoštátňovaním, daňami, riadenou infláciou a zadlžovaním nás okrádajú o značnú časť nášho zdedeného a nami vytvoreného majetku.
Niekedy ma desí predstava, čo by sa dialo, keby naši milujúci kresťanskí spoluobčania masovo pochopili, že ich Boh a posmrtný raj neexistuje. To by naozaj začali okrádať a vraždiť všetkých naokolo - keď by mali všetko dovolené a nič po smrti prisľúbené?
Našťastie sa hneď upokojím myšlienkou, že kresťania svojej viere vôbec neveria - veď to by sme už dávno mali raj na Zemi. Kresťania by sa zbavovali majetku rozdávaním (asi nám neveriacim - veď kresťanská láska dáva, a nie berie), nebolo by zlodejov a klamárov...
A toto dvojnásobné klamstvo mi na kresťanoch vadí asi najviac - klamú, že veria v nepravdivú myšlienku...
reagujem na flimmela
Odstrániťco sa tyka tych vedcou, katolici nemaju dovod klamlivo rozkrikovat, ze vedci boli veriaci. je to prave naopak to ateisti sa snazia rozkrikovat, ze boli neveriaci.
co sa tyka Albert Einstein o postoji k Bohu
Nejsem ateista a nemyslím, že se mohu nazývat panteistou. Jsme v pozici malého dítěte, které vešlo do obrovské knihovny napěchované knihami v mnoha jazycích. Dítě ví, že někdo musel všechny ty knihy napsat. Netuší jak. Nerozumí jazykům ve kterých jsou ty knihy napsané. Děcko v uspořádání knih nejasně tuší nějaký tajemný řád, ale neví jaký. Toto je, zdá se mi, postoj dokonce i těch nejinteligentnějších lidí vůči Bohu.
G. S. Viereck, Glimpses of the Great (Macauley, New York, 1930), citováno D. Brian, Einstein: A Life, strana 186.
Eistein bol povodne zid a neskor veril v Boha ale nie osobneho ako napr. aj Darwin
Mnohí vedci v minulosti boli veriaci najmä z dôvodu, aby ich láskavá cirkev nepopravila.
klamstvo
prave z cirkvi vysli najväcsie vedecke osobnosti ako Mendel, Pasteur, Pascal, Ampére, Volta, a iní hoc je pravda ze mnohy boli aj prenasledovany a aj ty prenasledovany cirkvou boli prevazne zbozny krestania.
Kresnmi boli aj Newton, Fleming ten rad je naozaj dlhy nebudem menovat len este spomeniem ze aj z teoriou velkeho tresku prisiel ako prvy belgicky knaz.
Aj Slovensku boli skoro vsetky zname osobnosti, intelektuali, krestania a po vacsine knazi ako Bernolakovci, Sturovci, Matej Bell, a mnohy iny.
Adam, ako kresťan, ktorý sa intenzívne zaujíma práve o všetko, čo vedie k pôvodnému kresťanstvu, resp. tomu, kým Ježiš bol, čo povedal a ako to myslel, ti musím protirečiť.
OdstrániťJežišove Božstvo vôbec nie je jednoznačné a citovať jednu pasáž a zároveň ignorovať všetky ostatné, ktoré jej protirečia je v rozpore s úprimným hľadaním pravdy o Kristovi: http://skepticsannotatedbible.com/interp/jesus_god.html
Lewis je výborný kresťanský filozof, ale ak chceš kritizovať ateistov, najskôr ich musíš dobre spoznať. Lebo ťa rozdrvia tvojimi vlastnými "zbraňami" a diskusiu "vyhráš" len ak narazíš na ateistu neinformovaného.
Najviac zarážajúce je to, že je to jeden z najznámejších citátov z Biblie, ktoré pozná hádam každý človek, nie len veriaci...ale, očividne som sa mýlila :D
Odstrániťpekny clanok
OdpovedaťOdstrániťAutora považujem dlhodobo za svojho úhlavného politického protivníka, ale tento príspevok hodnotím veľmi kladne. Vyjadruje aj moje dlhoročné presvedčenie.
OdpovedaťOdstrániťLen škoda, že si E.Ch. neuvedomuje, že jeho ľavicové politické názory sú len pokračovaním tých najhorších interpretácií myšlienok Sokrata a Ježiša.
http://slavomirflimmel.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=293009&bk=96440
V mnohych veciach je tento nazor zaujimavy, ale v jednej, a to zakladnej veci sa autor poriadne sekol, co nie je zrejme len zo samotneho clanku, ale aj z autorovej reakcie na p. Hóza, citujem "A hoci súhlasím s názorom, že mnohí z tých, ktorí kresťanstvo kritizujú, ho dobre nepoznajú a nerozumejú mu, je prinajmenšom smutné, keď zisťujem, že ho nepoznajú a nerozumejú mu aj mnohí kresťania."
OdpovedaťOdstrániťAutor sa stavia do pozicie,ked rozumie krestanstvu viac ako mnohi krestania. Problem je vsak v tom, ze autor, hoci ma vo svojom tvrdeni pravdu, nema pravdu v tom, ze sam pozna dovody kazania Jezisa Krista a ani celkom nechape Novy Zakon. Ak je autor humanista a filantrop, je len prirodzene, ze si dane veci v kazani Jezisovom vsima a inspiruju ho. A ak je ateista, je len prirodzene, ze akekolvek teisticke naznaky ignoruje...
Ak pan Eduard Chmelar predstupi pred narod s preslovom a o 2000 rokov sa bude diskutovat o jeho posolstve a vobec ako to pan Chmelar "naozaj myslel", pricom 1/nemame original zaznamy z jeho preslovu, 2/a aj keby sme mali, v pripade nezhod a nejasnosti nemame moznost sa autora opytat, ako myslel konkretne pasaze svojho prejavu... aku hodnotu ma 2000 vymyslene ucenie "Chmelastva" a "Chmelarov"? Ano, nijaku. Zaspekulujme si a pofilozofujme si. Vysledok po 2000 rokoch moze byt rovnaky ako pri hre "telefon". Ako deti sme sa casto smiali nad rozdielom na vstupe a vystupe, a cim bola "snura" zucastnenych vacsia, tym bol vysledok zabavnejsi. Rovnako zabavne je pocuvat filozofovanie nad Kristovym posolstvom z ust pana Chmela, ale aj samotnych Krestanov!
Bohuzial, na uplne pochopenie Kristovho ucenia tu chyba kvalifikovana "parampara", ci "sampradaya".
Pekny den
"Takíto kresťania nám vlastne oznamujú, že keby im Kristus nesľúbil vzkriesenie, jeho etické normy by pre nich nemali zmysel."
OdpovedaťOdstrániťNesuhlasim, krestania tymto vyhlasenim nevravia, ze keby Kristus nebol "Bozi Syn", tak by sa nikdy jeho etickymi normami nezaoberali.. mozno by ho brali ako zaujimaveho filozofa, kazatela, proroka atd. Len by proste nevzniklo nove nabozenstvo - krestanstvo.
Alebo este inymi slovami: autor sa podla mna snazi povedat: "niektorym ludom nestaci zaujimava filozofia, potrebuju k nej pridat aj mysticno a existenciu astralneho sveta, aby ju zacali nasledovat". S touto myslienkou suhlasim. Avsak mam pocit, ze autor sa snazi podsunut aj: "krestania ovela viac lipnu na tom astralnom rozmere a Jezisova filozofia je pre nich len nevyhnutny pridavok, je im vlastne jedno, aka je".. a s tymto si dovolim nesuhlasit. Ano, mozno krestanstvo tymto stylom historicky vzniklo, ale dnes existuje mnozstvo krestanov (asi nie vacsina), ktori sa hlboko zamyslaju aj nad tou filozofiou a beru si z nej presne tu podstatu, ktoru ste opisali a tie motivacne rozpravky o nebe a pekle az tak k zivotu nepotrebuju... to vsak neznamena, ze viera v existenciu Boha nie je pre nich dolezita. Su vsak skor v stave neustalych pochybnosti o jeho existencii, ako v stave nejakej neotrasitelnej viery, takze de facto ziju castokrat v podobnom dusevnom rozpolozeni ako ateisti - snazia sa nasledovat filozofiu bez vnutornej "istoty", ze zivot sa ochvilku nekonci...
OdpovedaťOdstrániťSom rád, že to hovoríte, ale žiaľ, nie všetci kresťania to tak berú. Aj preto považujem za oveľa dôležitejšie, keď sa vieme zhodnúť na etických normách ako na tom, z čoho pochádzajú.
OdstrániťPan Chmelar, podnetny clanok. Celkom by som sa potesil, keby vyvolal reakcie v krestanskych kruhoch - kde by bol oponentom clovek rovnako fundovany ako Vy. Taka Lampa s Vami a panom Halikom by stala za to.
OdpovedaťOdstrániťJa si len dovolim suhlasit s Kukulienkou - nemyslim si, ze odkaz Jezisovho zivota je pre krestanov druhorady - prave naopak. Preto sa nasi pastieri snazia zobudit vo svojich oveckach 'Krista ziveho' - prebudit v nich cloveka aktivneho, ktory by konal skutky a nenechat ich len v pasivnom prezivani akehosi intelektualneho blaha, ze porozumeli Jezisovmu pribehu a preto budu spaseni, resp. presvedcenia, ze pre spasu staci chodit do kostola a bude to ok. Skutocna viera je o skutkoch, 'ktore pohnu vrchmi'.
Pri rozhovore ohladom ukrizovania s nasim panom fararom padla otazka - co ta napadne ako prve pri myslienke na ukrizovanie? Mojou odpovedou bola 'obet'. 'Nie, nie' - odpovedal pan farar- 'zmyslom ukrizovania nie je obet, ale nadej. Nadej, ze jeho ukrizovanim sme boli vykupeni z dedicneho hriechu.' Kto tuto nadej zdiela, musi samozrejme verit aj v to, ze k prvotnemu hriechu doslo. Tu sa potom dostavate do polemiky nielen s krestanstvom, ale aj s judaizmom.
Aj ateisti veria, že vstať z mŕtvych je možné.Aj keď neveria v historickú udalosť Kristovho vzkriesenia, nevedomky uznávajú, že je to možné, keď veria, že v rámci evolúcie mŕtva hmota ožila. Veria v rovnaký princíp,rovnaký "zázrak",len popierajú udalosť Veľkej noci.Takže ak je podľa ich tvrdení bájkou Zmŕtvychvstanie lebo je to vraj nemožné, potom zároveň uznávajú že bájkou je aj evolučná teória
OdpovedaťOdstrániť1. Kristova velka noc (smrt a zmrtvychvstanie) nie je oslavou smrti, ale zivota. Vecneho zivota, ktory sa tym otvara. Praveze bez zmrtvychvstania vladne nad svetom smrt a nicota.
OdpovedaťOdstrániť2. Korekcia Krista na ucitelstvo je skor zelanim, vsadenim Krista do svojho videnia sveta. Nieco ako: Ved pozrite, ked z Biblie vynechame to a to, ostane nam ten Jezis, ktory hovori presne to co ja. Bez viery v Jezisovo bozstvo a realitu zmrtvychvstania sa s Jezisa stava iba potulny kazatel. No a bez viery v jeho zmrtvychvstanie a bozstvo by sa o nom nikto z nasej generacie nedozvedel. Autor clanku by mal byt teda krestanstvu vdacny, ze ma moznost tohto "genia" poznat.
3. Ak je Jezisovo zmrtvychvstanie len vysledkom frustracie jeho obdivovatelov, niet dovodu o Jezisovi pisat. Jezis neboh by bol nezaujimavy nikto.
4. Autorovi treba dat za pravdu asi len v tom Kantovi. Dobro sa nema konat ako obchod za slubenu odmenu, ale pre dobro samo - nosny princip pre cloveka.
5. Uznavam, ze zit mravne bez viery je osobnostne narocnejsie ako zit mravne ako veriaci. No tym, ze je nieco tazsie, nepridava (ani neubera) to na hodnote nic. Nie je hodnotnejsie kopat kanal rucne ako bagrom.
6. Formulovaná výpoveď tohto clanku pochádza od Eduarda, ktorý Ježiša nikdy nevidel, nepočul jeho myšlienky, ale bol presvedčený, že jeho pochopenie Jezisa je spravne :)
sme vykúpené Božie deti..
OdpovedaťOdstrániťBožia milosť nás pretvára na vykúpené Božie deti..
nie ľudskou a ani milosťou človeka nie. tá hraničí, ba je limitovaná milosťou všetko presahujúcou - Boh je jej darcom, darcom každej dobrej ľudskej pohnútky a jeho Spasiteľom..
dejiny sa nemýlia, "Boh zvykne", ako napísal paul claudel v obrane zmŕtvychvstania pred existencialistom j. p. sartrom, "vždy na tretí deň vstať z mŕtvych".
už dve tisícky rokov sa synom otca lži nedarí túto pravdu, pravdu našej viery, veľmi intenzívnou vojnou proti človečenstvu obhájiť, lebo Pánova je moc, lebo: "ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred Svojou tvárou"
kde sú tie tisíce "prorokov", hlásateľov iných právd o zmŕtvychvstaní a kde je ich pravda o Kristovom ne-božstve??
tam sú ich kosti, pod plotom na tisícoch cintorínov. a tam je ich "pravda", ktorá pravdou nemala zostať dlhšie, ako 3 dni...
pravdu o Zmŕtvychvstalom sa ani chmelárovi nepodarí zlepšiť, zmeniť, či vymeniť za inú pravdu.
lebo: "toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho."
Myslim si, ze pan Chmelar je na dobrej ceste, na ceste hladania.
OdpovedaťOdstrániťNapada ma teraz pribeh jedneho fyzika, ktory chcel dokazat neexistenciu jednej veci, isiel s tym do toho, ze ta vec nedava ziadny logicky zmysel a chcel silou mocou dokazat, ze to tak nie je, nakoniec sa to skoncilo tak, ze experimentom existenciu toho javu dokazal :))
Dufam, ze aj pan Chmelar tak dopadne. Ved aj sv. Pavol prenasledoval a daval zabijat krestanov a nakoniec sa z neho stal jeden z najvacsich siritelov krestanstva.
Boh je nepredstavitelne dobry, prial by som Vam pan Chmelar zazit jeho lasku k nam. Ja si napriklad svoj zivot bez Neho neviem predstavit a vlastne by ani zmysel nemal.
Pan Chmelar, tym clankom sa skor snazite vyzvat krestanov aby vas konecne presvedcili o opaku, uz na tie protikrestanske teorie miesate texty vytrhnute z kontextov a roznych pochybnych tvrdeni eg. Jezis sa nenazval synom Bozim etc. Ak sa povazujete za seriozneho hladaca pravdy, prosim neutocte na krestanov a krestanstvo a radsej sa venujte poznaniu a porozumeniu textov ktore citujete. Ide to len s laskou. To je ta vec, ktoru by som Vam v prvom rade odporucil na studium. Nik nema vacsej lasky ako ten co polozi svoj zivot za druhych. Vidite, niekedy je riesenim aj podstupit kriz, a ako krestan necakam za to odmenu, vecny zivot, ako krestan dufam v Bozie milosrdenstvo a vecny zivot. A este jedna uprimna rada, skuste miesto aplikacie "alebo" pouzivat "a". Veci ktore si na prvy pohlad odporuju mozu byt obe pravdou. Skuste pridat dalsiu uroven a verit, ze moze obsahovat riesenie a neuzatvarat predcasne pripad akoby uz filozofia a veda obsiahli uplne poznanie.
OdpovedaťOdstrániťPozdravujem pán Chmelár. Ďakujem Vám, že som sa mohol oboznámiť s Vašim pohľadom. Prijímam Vašu výzvu, aby sme nehľadali to, čo nás rozdeľuje (v tomto prípade otázka Ježišovho božstva a vzkriesenia), ale nechali sa inšpirovať Ježišovým eticko-mravným učením. Bol by som veľmi rád, ak by sa čo najväčšiemu počtu veriacich ale i neveriacich podarilo naplniť Ježišovo učenie. Napokon zákon lásky je najvyššou požiadavkou kladenou na nasledovateľov a vyznavačov Ježiša Krista.
OdpovedaťOdstrániťBohužiaľ, nás, kresťanov to vždy zvádzalo k dôrazu na formu, hoci práve Pavol z Tarsu, nás vystríhal, aby sme to nerobili, lebo písmeno zabíja, ale duch oživuje. Kresťanstvo teda nezlyhalo v tom, žeby sploštilo Ježišovo učenie na dogmu o večnom zatratení, ale v tom, že sa cirkev ani po 2 tisícročiach nebráni pred vlastnou sebestatočnosťou. Tá napokon vyprovokovala jej kritikov a zrod moderných ideológií.
V otázke spochybnenia nadprirodzeného rozmeru evanjelia chcem povedať, že poznatky o genéze a konštrukcii evanjelií sú dávno známe a v prevažnej miere sa k nim dopracovala práve katolícka cirkev vedeckym a kritickým prístupom k textom biblie. Otázka teda nestojí na tom, že spôsob vzniku evanjelií automaticky spochybňuje kresťanskú vierouku, ale v tom, že kto ju spochybňuje, môže tak robiť aj tak, že si vysvetľuje moderné biblicistické poznatky podľa svojho zámeru.
Na záver, ak chcete naozaj objektívne zhodnotiť relevantnosť transcendentna v osobe JHS, potom by ste nemali opomenúť mesiášsky faktor, a svedectvá. Ak aj toto jednostranne spochybníte napríklad tým, že vraj ide iba o vedecky nepodložené záležitosti a fanatizmus či manipuláciu, potom sa práve takýto prístup môže stať prekážkou toho dialógu, po ktorom aj vy túžite.
Dobrý večer, ďakujem Vám za názor a vážim si tieto slová. Je to presne tak ako hovoríte - zákon lásky je najvyššou požiadavkou. A pretože mu rozumel aj Buddha, aj Konfucius, aj Gándhí, aj Epikuros, myslím, že to najdôležitejšie je hľadať porozumenie pri dosahovaní spoločného cieľa. Lebo ak v tomto neuspejeme, všetko ostatné je zbytočné. Preto nespochybňujem nijaké konkrétne náboženstvo, ale snahy o jeho výlučnosť pri hľadaní pravdy. Je to ako keby som čítal stále tú istú knihu a odmietol sa inšpirovať inými, ktoré to povedali podobne alebo ktoré si všimli niečo iné. Zdôrazňujem, že nikoho nepresviedčam, preto tu ani nevediem polemiku s niektorými názormi, iba ponúkam svoj pohľad.
OdstrániťTakze suma sumárum tomu môžeme veriť, ale nemôžeme sa na to spoliehať :)
OdstrániťInak som príjemne prekvapená z doteraz celkom konštruktívnej diskusie, ktorá je v našich podmienkach a najmä k tejto téme raritou.
PRAVIDLÁ DISKUSIE NA TEJTO STRÁNKE
OdpovedaťOdstrániťCieľom tejto diskusie je podpora kultivovanej debaty alebo vecnej polemiky, ktorá je vzájomne obohacujúca. Preto sú na tejto stránke neprípustné:
1. osobné útoky, urážky a reakcie ad hominem
2. vulgarizmy
3. šírenie rasovej, etnickej, sociálnej a inej skupinovej nenávisti
4. anonymné príspevky (je korektné, aby sme vedeli, s kým máme dočinenia, tak, ako to tu robí autor a slušní diskutujúci)
5. spamy a reakcie nesúvisiace s témou
Ďakujem všetkým, ktorí dávajú dialógu zmysel.
Pán Chmelár!
OdpovedaťOdstrániťV tomto článku opisujete motiváciu kresťanov ku určitému morálnemu konaniu a konštatujete, že je to vlastne zištná a preto plytká motivácia. Je zrejmé, že keď píšete o tejto téme, podliehate značnej nevýhode, keďže sám nie ste kresťan a preto o tej motivácii usudzujete iba zvonku (a chybne).
Ak chcete naozaj pomôcť dialógu na túto tému, navrhujem, aby ste napísali článok na tému, ktorej musíte nutne rozumieť omnoho lepšie, keďže s ňou máte priamu skúsenosť: akú motiváciu na morálne konanie máte vy? Čo to pre vás znamená byť dobrý? Prečo to pre vás neznamená niečo iné? A prečo to chcete? Skonštatovali ste, že my to chceme preto, aby sme niečo dostali za odmenu: prakticky morálna prostitúcia. Prečo to chcete vy.
Dúfam, že sa dáte na to nahovoriť, lebo je to pre mňa veľmi zaujímavá téma a myslím, že je to aj nevyhnutný východiskový bod pre kresťanov, ktorí chcú porozumieť vaše stanovisko.
To je veľmi podnetný názor, pán Gregor, určite ten článok napíšem, len čo sa trochu uvoľním z pracovných povinností a nájdem si chvíľu času. Zatiaľ len toľko, že nepovažujem motiváciu všetkých kresťanov za zištnú a plytkú, to je veľmi zjednodušený pohľad, zvyšok snáď vysvetlím neskôr. Ďakujem za otázky a budem sa tešiť na diskusiu.
OdstrániťNemám dobrý pocit,že svojimi názormi preruším takú idylickú diskúsiu,ale,aby som bol aj ja čestný,vyjadrím len to,čo cítim.Bol som vychovaný v kresťanskom duchu,lebo výchovu nzabezpečovali rodičia.Postupne,ako som nadobúdal nové vedomosti o vzniku sveta a života na zemi,hlavne teda o nevyhnutných podmienkach,ktoré sú príčinou týchto javov,som sa postupne viec a viac odkláňal od počúvania náboženstva a vďaka mojim rodičom,som s tým nemal žiadny problém.Myslím si,že boli tolerantní a akceptovali môj kvázi prerod k vedeckému chápaniu problémov.Nepopieram,že na tento fakt mali vplyv viaceré faktory,ako škola,vedúca ideológia a pod.
OdpovedaťOdstrániťTakýmto vývojom prešlo nespočetné množstvo ľudí.Zjednodušene by som mohol povedať,že som sa stával múdrejším,vzdelanejším a modernejším.Opustil som teórie,ktoré sa mi zdali byť nepravdepodobné,prestal som veriť zázrakom,nadprirodzeným javom,zjaveniam,ale hlavne som pochopil,že človek môže byť rovnako dobrý a láskavý,či verí alebo nie.Dospel som k názoru,že tlačenie krasťanských kalerábov do detskýh hláv je neférové a násilné a je konané z pozície sily,navyše učenie kresťanov sa nezhoduje s praxou.Dnes tvrdím,že je veľmi málo veriacich,teda úprimne a presvedčivo veriacich a je veľa vypočítavcov a falošných ľudí,ktorí sa len nechajú unášať prúdom,lebo ím to vyhovuje.Zistil som aj to,že viera je produktom strachu z trestu a smrti,čo ale aj tak nebráni kresťanom páchať zlo.Pochopil som jednu vec,že možno žiť tak,aby si nemusel prosiť o odpustenie aj keď je to ťažšie,ako páchať zlo a potom oľutovať a vykúpiť sa. Pochopil som,že reči nap. : neviem žiť bez boha,sú len prázdnym tláchaním,aby reč nestála.
Dospel som aj k názoru,že náboženstvo je absolútne zbytočný prežitok,ktorý sa drž pri živote len vďaka cirkvi,ktorá spáchala najväčší podvod na ľuďoch tým,že ich udržuje v tme,strachu a okovách dogiem,poučiek,prikázaní,obsiahnutých napr. v biblii a evanielijách.Aj ja si myslím,že málo rozumie viere,sú iba notorickí vykonávači náuky natlačenej do detských hláv.
Pôjdem ešte ďalej. Môj názor je taký,že náboženstvo a viera sú primitívne,teda ego,primitívni sú aj vyznávači,lebo sa nevedia oslobodiť a vyslobodiť z jarma a spárom cirkvi.Sú vývoja neschopní ľudia,nepoučiteľní zadubenci.
Ak niekto dokáže,že existuje boh alebo jeho syn,stanem sa najzbožnejším človekom na zemi. Zatiaľ mi postačuje filozofický zaáver Romana Adama,ktorý zatiaľ ako jediný dokázal neexistenciu boha.Má svoj blog na internete.
Nerušíte "idylickú diskusiu" svojimi názormi, ale tým, že neuvádzate svoje meno, čím porušujete pravidlá diskusie (viď vyššie). Snažíme sa o iný typ diskusií, než sú tie vulgárne stoky, akých máte dosť na iných portáloch, tu si nenadávame, debatujeme otvorene, ale vecne, bez invektív a pod vlastným menom. Tak je to férové voči všetkým. Takže Vás prosím, aby ste uviedli svoje meno, v opačnom prípade robíme s nepodpísanými postojmi to, čo sa robilo v slušných časoch s každým anonymom - hádžeme ich do koša. Ďakujem za porozumenie.
OdpovedaťOdstrániťPrepáčte pán Chmelár a prispievatelia,moje meno je Milan Ricsin alias Atheos
OdpovedaťOdstrániťPozdravujem pán Chmelár,
OdpovedaťOdstrániťkeďže diskusia na tomto blogu sa skončila v máji,predpokladám,že vás môžem osloviť aj touto cestou.Sledujem veľmi pozorne vaše vystúpenia,pokiaľ o nich viem a musím povedať,že vaše názory sú mi blízke a sympatické.Napr. aj televízna debata s Danielom Pastirčákom.Celkovo na mňa pôsobite,ako ateistický kresťan,čo znamená,že sa snažíte osvojiť si ducha evanjélii oslobodeného od viery,od spirituálneho náboja.Je to akési posolstvo,oklieštené od náboženstva alebo teistického potenciálu. Vy si vyberáte z Nového zákona Ježišovú ídeu nenásilia,ľudskosti,pochopenia a pomoci.Samozrejme,to považujem za sympatické a v konečnom dôsledku aj za správne. Vzniká obraz filantrópa,umierneného a chápajúceho spoluobčana,ktorý vie vypočuť každého,vie sa podeliť o svoj názor,ale nevnucuje ho.Vyzerá to tak,že jediný váš cieľ,je porozprávať sa,vymeniť si názory a podať si ruky.Ale,potom sa pýtam,či toto je cieľom vášho snaženia? Nemáte ambície presvedčiť o svojej pravde? Nechcete dosiahnúť nejakú zmenu svojim počínaním,robíte to teda len pre zábavu a kratochvíľu?
Podľa toho,ako chápete ateizmus,ja patrím k antiateistom.Ak sa mám vyjadriť stručne a jednoznačne,ja sa neuspokojím s tým,že ventilujem svoje frustrácie.Mňa frustruje to,že je tu veľká časť spoločnosti,ktorá podľa môjho názoru zotrváva na pozíciach stredovekých nevzdelancov,necháva sa manipulovať klérom,ignoruje vedu,neokrôchane odmieta filozofický pokrok,čo je pre mňa tak nepochopiteľné,že sa s tým neviem zmieriť.Ak vidíte,že niekto nekoná správne,že sa niekde deje bezprávie,že niekto nechápe,čo by chápať mal,tak ma niečo núti zasiahnúť a nenechať to napospas osudu.Musím proti tomu bojovať.Za socializmu sa tomu hovorilo bojovný ateizmus,teraz,ako som pochopil je to antiateizmus.
No a potom je tu klér.Bezprecedentné zasahovanie do osudov ľudí,manipulácia s ovečkami jak vyšitá,evidentné klamstvo a podvod na podvod.Mám priateľov organizovaných v ateistických zoskupeniach,ktorí ma presviedčali pre vstup.odmietam,pretože si myslím,že rovnako sa uspokojujú len s publikovaním svojich názorov,bez ambície zmeniť tento svet.Ak mám toto robiť,tak radšej nerobím nič,nebudem samoúčelne hovoriť svoje,vypočujem si to,čo už tisíckrát a všetci spokojne ideme domov. Preto sa na adresu veriacich vyjadrujem síce drsne a možno na hranici slušnosti,keď hovorím,že sú primitívni,ale nemôžem inak,tak to cítim a vnímam. S vierou a veriacimi mám veľmi bohaté skúsenosti.Musel som vo svojej blízkosti spracovať ich prítomnosť,dokonca aj konverkciu na vieru,veľmi blízkej osoby.Dúfam,pán Chmelár,že som sa vyjadril jasne a zrozumiteľme a neporušil som princípy vyššie uvedené.
Milan Ricsin
Oprava: správne má byť antiteistom,nie antiateistom.
OdpovedaťOdstrániťPrečo nereagujete,pán Chmelár?
OdpovedaťOdstrániť