streda 27. februára 2013

V čo verím


     K vytvoreniu tohto blogu ma viedlo znepokojenie. Znepokojenie z rastúceho ohrozenia sekulárnych základov nášho štátu. Sekulárny neznamená ateistický. Znamená len a len to, že takýto štát sa neviaže na žiadne náboženstvo – tak ako nám to zaručuje hneď prvý článok Ústavy Slovenskej republiky (niektoré prísnejšie definície dokonca odmietajú nazývať sekulárnou takú krajinu, v ktorej nie je oddelená cirkev od štátu). A práve tento výdobytok modernej európskej štátnosti sa dostáva do čoraz väčšieho nebezpečenstva. Je to paradoxné, ale hoci v našej krajine často poukazujeme na vplyv islamu na riadenie Turecka, článok 24 tureckej ústavy formuluje princípy sekulárneho štátu oveľa dôslednejšie ako naša ústava. Nielenže definuje podstatu sekularizmu, ale čo je možno ešte dôležitejšie, veľmi prísne a konkrétne vymedzuje, do ktorých oblastí nesmie náboženstvo zasahovať, dokonca zakazuje čo i len čiastočný vplyv náboženstva na politický, ekonomický, sociálny a právny poriadok.

     Abdikácia najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi je však v našich médiách podávaná tak, akoby bol katolicizmus štátnym náboženstvom. Verejnoprávna televízia zmenila na niekoľko dní program, jeho redaktori opúšťajú pôdu neutrality a hovoria o „milovanom Svätom otcovi“, do diskusií o tejto téme pozývajú iba katolíckych cirkevných predstaviteľov a o vysielaní všetkých verejných aktivít Benedikta XVI. na TA3 škoda hovoriť. Rovnako angažovane si počínala STV aj v minulosti, keď napríklad vysielala priamy prenos z návštevy pápeža v susednom štáte.

     Príkladov je čoraz viac. Agresivita, s akou sa v poslednom čase cirkevné kruhy na Slovensku i vo svete pustili do boja proti neveriacim. Pokles tolerancie voči sekulárnym humanistom, ich bezdôvodné urážanie a zvyšujúca sa diskriminácia na pracoviskách, v spoločenskom živote, vo verejnoprávnych médiách a podobne. Hoci neveriaci predstavujú po katolíkoch jednu z najväčších skupín, ich názory, želania, hodnoty a životné postoje sú masívne ignorované. Dnes sa vám z nedeľnej obrazovky verejnoprávnej televízie prihovára už aj jehovistický kazateľ, ale príhovor sekulárneho humanistu tu nenájdete. Politické špičky sú závislé na záujmoch cirkevnej hierarchie prešpikovanej škandálmi a vláda sociálneho demokrata Róberta Fica túto závislosť paradoxne ešte viac prehlbuje.

     Nemám samozrejme nič proti napĺňaniu náboženských potrieb našich katolíckych spoluobčanov, ale mám problém s tým, ak nám ako jediné morálne autority, jediných morálnych arbitrov, jediných znalcov vnútorných potrieb človeka servírujú katolíckych duchovných. Odstupujúci Jozef Ratzinger nie je len hlavou rímskokatolíckej cirkvi, ale aj najvyšším predstaviteľom štátu Vatikán – jedinej teokracie v Európe, ktorá je z právneho hľadiska ešte prísnejšia ako Irán. Kritický odstup médií od takejto formy vlády by mal byť v demokratických krajinách samozrejmosťou. Lenže naše médiá odstup nielenže nemajú, ale so samozrejmosťou preberajú propagandistické tézy o Ratzingerovi ako veľkom mysliteľovi. Myslenie Benedikta XVI. je však v prvom rade politické, sledujúce konkrétne mocenské záujmy. Z filozofického hľadiska sú jeho názory nepodložené a zbavené možnosti racionálneho dialógu.

     Najväčšou chybou médií preto je, že sa vzdali sily kritického myslenia a dovolili, aby sa katolícki predstavitelia prezentovali ako autority nielen v záležitostiach viery, ale aj v rýdzo filozofických otázkach. Je nemysliteľné, aby sekulárna spoločnosť nechávala náboženstvu posledné slovo v zásadných životných problémoch ako sa to deje dnes. Médiá umožnili, aby sa sekularizácia Európy prezentovala ako ohrozenie hodnôt západnej civilizácie. V skutočnosti nič tak neohrozuje západnú civilizáciu ako strata racionalizmu, ako strata viery v rozum ako nástroja na rozlišovanie dobra a zla. Tento trend je nebezpečný, pretože nás vracia do storočí, kedy o pravde nerozhodovala racionálna argumentácia, ale autorita, kedy sa myšlienky nezavrhovali pre ich nepravdivosť, ale pre ich neužitočnosť. Benedikt XVI. nemôže byť označovaný za veľkého mysliteľa, lebo nie je schopný prijať kritické myslenie a snaží sa rozum skôr otupiť.

     Nie je podstatné, z akých dôvodov Joseph Ratzinger odstúpil. Ale je podstatné, že ako prefekt Kongregácie pre náuku viery dokázateľne kryl pedofíliu v radoch katolíckej cirkvi. V liste z 18.mája 2001 rozposlal všetkým diecézam inštrukcie, v ktorých sa uvádza, že „prípady tohto druhu podliehajú pápežskému tajomstvu“. Bol to práve Ratzinger, ktorý nariadil, aby boli trestné činy pedofílie duchovných utajené a odmietol povinnosť biskupa kontaktovať políciu. Na druhej strane veľmi hlasno odsudzoval homosexuálnu lásku dospelých ľudí. Tu niekde sa začína hranica, za ktorou nemôžem uznávať morálnu autoritu muža, ktorý zatajoval zločin a pokrytecky moralizoval nad vzťahmi ľudí, ktorí na rozdiel od pedofilov nikomu neubližujú. Aj preto mám často pocit, že beriem Ježišovo učenie vážnejšie ako mnohí veriaci kresťania, na ktorých sa hodia slová zo známej anekdoty: „Bože, ochráň ma pred tvojimi nasledovníkmi.“

     Zhodou okolností práve v čase, keď pápež opustí svoj úrad, verejnoprávna televízia vysiela predposlednú časť seriálu Borgiovci, ktorý nám dáva dosť dôvodov pochybovať, že voľbu hlavy rímskokatolíckej cirkvi vedie „duch svätý“. Úcta k akémukoľvek pápežovi by nemala byť automatická. Preto keď prezident Ivan Gašparovič po poslednom stretnutí s Benediktom XVI. povedal, že ho majú radi aj tí, ktorí neveria, jednoducho nehovoril pravdu a zašiel priďaleko. Som presvedčený, že v porovnaní so svojím predchodcom je Joseph Ratzinger zanedbateľný aj ako pápež, aj ako mysliteľ a sekulárna spoločnosť by mala byť schopná vnímať jeho úlohu objektívnejšie ako jeho podriadení cirkevní hodnostári.

     Keď však hovorím o znepokojení nad ústupom sekulárneho charakteru spoločnosti, nechcem za to viniť kresťanov, vôbec nie. Už dlhší čas si uvedomujem, že sekulárni humanisti na Slovensku nie sú rovnocenným partnerom cirkevných spoločenstiev. Nie je to ani tak pre slabšiu organizáciu ako skôr preto, že svoju energiu až príliš často míňajú na kritiku náboženstiev namiesto rozvíjania vlastnej sekulárnej etiky, ktorá je historicky a filozoficky minimálne rovnako bohatá ako teistické náuky. Chcem ukázať nenábožensky orientovaným ľuďom, že nemajú mať prečo komplexy z morálnych autorít a právd jednotlivých náboženstiev a že by nemali byť ľahostajní k mravným problémom doby. Bol to sekulárny humanizmus, ktorého rastúci vplyv znemožnil posväcovať útlak náboženskými dôvodmi. Bol to sekulárny humanizmus, z ktorého vyrástli moderné kategórie ľudských práv. Bol to sekulárny humanizmus, ktorý naučil ľudí vnímať, že ich postavenie nie je dôsledkom osudu, bohov alebo dedičného hriechu, že ich utrpenie je výsledkom chamtivosti iných. Preto potrebujeme vytvoriť priestor, v ktorom by bol hodnotový systém sekulárneho humanizmu rovnocenne akceptovaný v spoločenskom diskurze o etických otázkach. Sú to hodnoty, za ktoré boli ateisti prenasledovaní už v období antiky. Sú to hodnoty, za ktoré trpel vo väzení Denis Diderot, za ktoré bol z univerzity vylúčený Percy Bysshe Shelley, za ktoré musel slovenský filozof Ján Horárik emigrovať do Nemecka a skrývať sa pred políciou.

     Tento priestor si však sekulárna etika nevytvorí nadávaním na náboženstvo. Tento stav sa  zmení len za predpokladu, že humanisti budú schopní viesť rovnocenný dialóg o základných etických otázkach, o základných ľudských obavách, o živote, smrti, láske, nešťastí, spravodlivosti, správaní i sebaovládaní. Inými slovami, humanisti nesmú ľudí len deptať, že boh neexistuje a náboženské učenia sú len zbytočnými ilúziami. Humanisti musia byť schopní poskytnúť ľuďom silu, nádej a vieru v budúcnosť. Americký filozof John Dewey pripomína, že ľudia nikdy nevyužili v plnej miere schopnosti, ktoré majú, aby v živote podporovali dobro, pretože čakali, že nejaká nadprirodzená sila túto prácu urobí za nich. Lenže neurobí a z tohto hľadiska je sústredenie sa na nadpozemské sféry nebezpečné. Aj Richard Rorty vyzdvihol základný rozdiel medzi teistickým a neteistickým prístupom. Nábožensky založení ľudia sú schopní považovať za posvätnú nejakú minulú udalosť. Pre Rortyho ako sekulárneho humanistu svätosť spočíva iba v nejakej ideálnej budúcnosti. Je spojená s nádejou, že raz budú moji vzdialení potomkovia žiť v globálnej civilizácii, v ktorej bude jediným zákonom láska, v ktorej bude komunikácia medzi ľuďmi oslobodená od nadvlády a moc bude bezo zvyšku záležitosťou slobodnej dohody vzdelaných a kultivovaných jednotlivcov. Nemusíme sa vrátiť k nejakému absolutistickému pohľadu na svet, ako ho predkladalo kresťanstvo, ale aj ateistický marxizmus. Stačí, ak nás poznanie oslobodí od predsudkov a otvorí nám cestu k srdciam ľudí. Práve poznanie naučilo sekulárnych humanistov nebáť sa a odvážne čeliť životným výzvam. Poznanie však nemá slúžiť na akademický exhibicionizmus, ale na oslobodenie ľudí. Preto musia byť aj sekulárni humanisti intenzívne prítomní medzi ľuďmi. Vždy bude platiť, že kňaz, ktorý pomáha biednemu človeku, je väčší humanista ako sebecký, hoci aj vzdelaný ateista. Ale aj naopak: čestný ateista, ktorý pomáha stavať školu pre chudobné deti v Keni, je mi bližší ako náboženský fanatik, ktorý nenávidí ľudí s inými názormi.

Chcel by som sa však vyhnúť jednému nedorozumeniu, ktorému veľmi často podliehajú tak teisti, ako aj ateisti. Sekulárna etika nie je taká, ktorá nevyhnutne popiera existenciu Boha, ale taká, ktorá v zmysle definície Immanuela Kanta odmieta opierať zdôvodnenie morálneho konania o Boha. V tomto zmysle je práve sekulárna etika tým priesečníkom a tou platformou, ktorá môže viesť k zblíženiu rozličných kultúr sveta. Práve tento trend mi je najbližší. Jeho dvoma protipólmi môžu byť slovinský sekulárny filozof Slavoj Žižek a tibetský duchovný vodca Dalajláma. Dalajláma vyvolal minulé leto značný rozruch týmto šokujúcim vyhlásením: „Realita dnešného sveta je taká, že zakladať etiku na náboženstve už nie je adekvátne. Prišiel čas nájsť spôsob premýšľania o spiritualite a etike celkom nad rámec náboženstiev.“ To boli veľké slová. Z druhej strany mu vyšiel v ústrety Slavoj Žižek v slávnej eseji Humanizmus nestačí z roku 2008. Formulujúc „materialistickú teológiu“ vychádza z predpokladu, že v úpadku nie je iba kresťanstvo, ale aj ateizmus. Ateizmus totiž považuje za primitívnu formu sekularizmu, ktorý vymedzuje stav tým, čo popiera. Žižek navrhuje iný postup: chápať monoteizmus ako predobraz ateizmu, ako dohasínanie kozmickej energie mŕtveho božstva, ako posledné štádium teizmu. Súčasný ateizmus nielenže nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva, ale je priamo jeho heretickým druhom. Skutočne sekulárny postoj by sa nemal vyčerpávať v ustavičnom boji s teizmom (i keď to neznamená, že bude ľahostajný k náboženským bludom), ale mal by viesť k postoju, ktorý sa akousi negáciou negácie vráti k viere. K viere, ktorá sa nebude odvolávať na človeka a už vôbec nie na Boha, ale na princípy. Veriť v hodnoty bez opory v autorite je skutočne sekulárny postoj, ktorého rozvoj má budúcnosť. Je to pevný základ, na ktorom je možné postaviť emancipáciu sekularizmu v etickom diskurze.

     Tu sa dostávam k otázke, ktorú som už dávno chcel zodpovedať pre tých, ktorí sa pýtali, v čo verím. V prvom rade neverím v osobného boha. Vychádzam z toho, že viem príliš málo na to, aby som mohol byť ateistom, ale príliš veľa na to, aby som mohol veriť nejakému náboženstvu. Na rozdiel od ateistov si ctím duchovné tradície rôznych civilizácii ľudstva. Nehovorím o cirkvách a dogmách. Hovorím o myšlienkach a hodnotách. Na náboženské knihy sa pozerám ako na literárne texty. Ježišova reč na hore, Pavlov hymnus lásky, ale aj starozákonné vyučujúce knihy sú geniálne diela. Práve tak ma vie obohatiť hinduistická Bhagavadgíta či budhistická Dhammapadam, dojímajú ma skvelé pasáže z Tao Te Ťingu a Konfuciových Rozhovorov, viem odcitovať nádherné myšlienky z Koránu. Je totiž povznášajúce nechať sa inšpirovať najrozličnejšími myšlienkovými prúdmi, no zväčša býva zhubné nechať sa nimi pohltiť. Preto na rozdiel od teistov nerozumiem, ako môže niekto veriť len jednej knihe a vyvyšovať ju nad ostatné. Taký človek mi pripadá neuveriteľne obmedzený, pôsobí na mňa dojmom, akoby toho veľa nečítal. Ak si niekto myslí, že v Biblii je všetko vyjadrené najlepšie a najoriginálnejšie, zrejme sa nikdy nezoznámil so staroegyptskými a mezopotámskymi mýtmi, zrejme nikdy nečítal Platóna, Senecu, Spinozu či Sartra, zrejme uviazol hlboko v minulosti a ilúzii, že etické problémy sa nevyvíjajú. Uvediem vám jeden príklad: v Piatej knihe Mojžišovej je pasáž, v ktorej najväčší judaistický prorok káže, ako vykonávať potrebu – nosiť so sebou rýľ, vykopať ním jamku a zahrabať do nej výkaly. Snažiť sa na dnešnú dobu aplikovať etiku z ranej doby železnej je pre mňa rovnako relevantné ako prísť na klimatizovanú toaletu s Mojžišovým rýľom na zahrabávanie výkalov. Archaické náboženské knihy snažiace sa organizovať celú spoločnosť už jednoducho nemôžu hlbšie ovplyvniť súčasnú spoločnosť napriek ilúziám, ktoré vyvolávajú. No mnohé ich myšlienky sú stále živé, vo svojej podstate revolučné, hoci zanesené bahnom dogiem. Treba ich očistiť a vrátiť sa k podstate.

     Mám zmysel pre posvätno – len s tým rozdielom, že pre mňa sú posvätné reálne veci ako hviezdne nebo, naša Zem či Slnko, pre mňa je posvätný život, les, skala, prameň, všetko, čo je z hľadiska svojej existencie vzácne. Nepotrebujem si vytvárať nadprirodzené bytosti, pre mňa je vesmír ako celok viac ako suma jeho častí a je dostatočne majestátny a tajomný, aby vo mne vzbudzoval posvätnú úctu a túžbu spoznávať ho, aby som pochopil, že existuje niečo, čo nás presahuje. Nemôžem veriť tradovaným legendám a adaptáciám starovekých mýtov, nemôžem veriť tomu, že odležané mŕtve telo po troch dňoch ožije alebo že panna porodí dieťa. Ale nadovšetko verím princípom a hodnotám.

     Verím v lásku, mier, spravodlivosť a život, verím v slobodu, rovnosť a bratstvo, verím v toleranciu a nenásilie. Verím v univerzálnosť ľudských práv a v jednotu spoločenstva Zeme. Verím v správnosť týchto ideálov, aj keď ich je na svete málo. Verím, že sa oplatí pre ne žiť, bojovať i zomierať. Veriť v tieto hodnoty znamená brať ich za každých okolností principiálne vážne a oveľa dôslednejšie ako utilitárne koncipované náboženské náuky. Nehovoríme tu, prirodzene, o iracionálnej viere, ale o viere podloženej empiricky a racionálne. Ak veríme, že spoločnosť s nízkymi rozdielmi v príjmoch je prosperujúcejšia, ak veríme, že spoločnosť založená na ľudských právach je šťastnejšia, potom tieto hodnoty neopustíme ani v čase politickej či ekonomickej krízy. Nebojme sa naplniť slovo viera novým obsahom. Aj viera v ideály je nekompromisná, drží ich v posvätnej úcte a dbá o ich dodržiavanie v každodennom živote, viera v hodnoty je naším morálnym kompasom a meradlom vecí. Myslím si, že dnes je oveľa dôležitejšie ako striktne a neoblomne trvať na svojich náboženských dogmách hľadať niečo, čo nás spája a nie rozdeľuje. Vytvárať globálny étos v spoločnom svete pre všetkých. Hľadať zlaté pravidlá ľudskosti a prazáklad mravného života prítomný vo všetkých duchovných a svetonázorových smeroch. Je to síce oveľa ťažšia úloha ako zostať náboženským fundamentalistom, no problémy, ktoré pred ľudstvom stoja, si jednoducho vyžadujú oveľa viac tolerancie, pochopenia a múdrosti.

 
     Je čas priblížiť sa k ľuďom. S pokorou im pomáhať riešiť ich mravné dilemy. Sekulárna etika sa kedysi formovala v pouličných rozhovoroch antických miest, bola dynamickou súčasťou spoločenského života. V priebehu stáročí sa však z nej stala rýdzo filozofická disciplína, ktorú humanisti nedokázali vyhnať z akademických ústavov a univerzít, nedokázali jej vdýchnuť život tak, aby pôsobila medzi ľuďmi hlbšie než ako odborná literatúra. A to napriek tomu a práve preto, že dnes vie človeku v jeho trápeniach pomôcť viac psychológ ako kňaz. Prívrženci sekulárnej etiky by však nemali chýbať v diskusiách o problémoch súčasného človeka, nemôže sa im stať, že nemajú čo povedať k takým témam ako je láska, smrť alebo striedmosť. Naopak. Už spomínaný Richard Rorty sa domnieva, že keby sa cirkvi vzdali pokusu diktovať ľuďom sexuálne správanie, prišli by o jeden zo základných zmyslov svojej existencie. Pri živote ich totiž udržiava túžba po rituálnej čistote. Akonáhle by však kresťanstvo bolo zredukované na požiadavku lásky ako jediného zákona, ideál čistoty by pre neho stratil dôležitosť. Práve preto je viera humanistov v hodnoty a princípy ich najsilnejšou stránkou. Ak chceme zmeniť túto spoločnosť, musíme byť schopní zmeniť najprv seba, svoj systém práce, stratégiu, komunikáciu i priority. Žiadna skratka neexistuje.