K vytvoreniu tohto blogu ma viedlo
znepokojenie. Znepokojenie z rastúceho ohrozenia sekulárnych základov
nášho štátu. Sekulárny neznamená ateistický. Znamená len a len to, že
takýto štát sa neviaže na žiadne náboženstvo – tak ako nám to zaručuje hneď
prvý článok Ústavy Slovenskej republiky (niektoré prísnejšie definície dokonca
odmietajú nazývať sekulárnou takú krajinu, v ktorej nie je oddelená cirkev
od štátu). A práve tento výdobytok modernej európskej štátnosti sa dostáva
do čoraz väčšieho nebezpečenstva. Je to paradoxné, ale hoci v našej krajine
často poukazujeme na vplyv islamu na riadenie Turecka, článok 24 tureckej
ústavy formuluje princípy sekulárneho štátu oveľa dôslednejšie ako naša ústava.
Nielenže definuje podstatu sekularizmu, ale čo je možno ešte dôležitejšie,
veľmi prísne a konkrétne vymedzuje, do ktorých oblastí nesmie náboženstvo
zasahovať, dokonca zakazuje čo i len čiastočný vplyv náboženstva na
politický, ekonomický, sociálny a právny poriadok.
Abdikácia najvyššieho predstaviteľa
katolíckej cirkvi je však v našich médiách podávaná tak, akoby bol
katolicizmus štátnym náboženstvom. Verejnoprávna televízia zmenila na niekoľko
dní program, jeho redaktori opúšťajú pôdu neutrality a hovoria o
„milovanom Svätom otcovi“, do diskusií o tejto téme pozývajú iba katolíckych
cirkevných predstaviteľov a o vysielaní všetkých verejných aktivít
Benedikta XVI. na TA3 škoda hovoriť. Rovnako angažovane si počínala STV aj
v minulosti, keď napríklad vysielala priamy prenos z návštevy pápeža
v susednom štáte.
Príkladov je čoraz viac. Agresivita, s
akou sa v poslednom čase cirkevné kruhy na Slovensku i vo svete pustili do boja
proti neveriacim. Pokles tolerancie voči sekulárnym humanistom, ich bezdôvodné
urážanie a zvyšujúca sa diskriminácia na pracoviskách, v spoločenskom živote,
vo verejnoprávnych médiách a podobne. Hoci neveriaci predstavujú po katolíkoch
jednu z najväčších skupín, ich názory, želania, hodnoty a životné postoje sú
masívne ignorované. Dnes sa vám z nedeľnej obrazovky verejnoprávnej televízie
prihovára už aj jehovistický kazateľ, ale príhovor sekulárneho humanistu tu
nenájdete. Politické špičky sú závislé na záujmoch cirkevnej hierarchie
prešpikovanej škandálmi a vláda sociálneho demokrata Róberta Fica túto
závislosť paradoxne ešte viac prehlbuje.
Nemám samozrejme nič proti napĺňaniu
náboženských potrieb našich katolíckych spoluobčanov, ale mám problém
s tým, ak nám ako jediné morálne autority, jediných morálnych arbitrov,
jediných znalcov vnútorných potrieb človeka servírujú katolíckych duchovných.
Odstupujúci Jozef Ratzinger nie je len hlavou rímskokatolíckej cirkvi, ale aj
najvyšším predstaviteľom štátu Vatikán – jedinej teokracie v Európe, ktorá
je z právneho hľadiska ešte prísnejšia ako Irán. Kritický odstup médií od
takejto formy vlády by mal byť v demokratických krajinách samozrejmosťou.
Lenže naše médiá odstup nielenže nemajú, ale so samozrejmosťou preberajú
propagandistické tézy o Ratzingerovi ako veľkom mysliteľovi. Myslenie
Benedikta XVI. je však v prvom rade politické, sledujúce konkrétne
mocenské záujmy. Z filozofického hľadiska sú jeho názory nepodložené
a zbavené možnosti racionálneho dialógu.
Najväčšou chybou médií preto je, že sa
vzdali sily kritického myslenia a dovolili, aby sa katolícki
predstavitelia prezentovali ako autority nielen v záležitostiach viery,
ale aj v rýdzo filozofických otázkach. Je nemysliteľné, aby sekulárna
spoločnosť nechávala náboženstvu posledné slovo v zásadných životných
problémoch ako sa to deje dnes. Médiá umožnili, aby sa sekularizácia Európy prezentovala
ako ohrozenie hodnôt západnej civilizácie. V skutočnosti nič tak
neohrozuje západnú civilizáciu ako strata racionalizmu, ako strata viery
v rozum ako nástroja na rozlišovanie dobra a zla. Tento trend je
nebezpečný, pretože nás vracia do storočí, kedy o pravde nerozhodovala
racionálna argumentácia, ale autorita, kedy sa myšlienky nezavrhovali pre ich
nepravdivosť, ale pre ich neužitočnosť. Benedikt XVI. nemôže byť označovaný za
veľkého mysliteľa, lebo nie je schopný prijať kritické myslenie a snaží sa
rozum skôr otupiť.
Nie je podstatné, z akých dôvodov Joseph
Ratzinger odstúpil. Ale je podstatné, že ako prefekt Kongregácie pre náuku
viery dokázateľne kryl pedofíliu v radoch katolíckej cirkvi. V liste z 18.mája
2001 rozposlal všetkým diecézam inštrukcie, v ktorých sa uvádza, že „prípady tohto druhu podliehajú pápežskému
tajomstvu“. Bol to práve Ratzinger, ktorý nariadil, aby boli trestné činy
pedofílie duchovných utajené a odmietol povinnosť biskupa kontaktovať
políciu. Na druhej strane veľmi hlasno odsudzoval homosexuálnu lásku dospelých
ľudí. Tu niekde sa začína hranica, za ktorou nemôžem uznávať morálnu autoritu
muža, ktorý zatajoval zločin a pokrytecky moralizoval nad vzťahmi ľudí,
ktorí na rozdiel od pedofilov nikomu neubližujú. Aj preto mám často pocit, že
beriem Ježišovo učenie vážnejšie ako mnohí veriaci kresťania, na ktorých sa
hodia slová zo známej anekdoty: „Bože,
ochráň ma pred tvojimi nasledovníkmi.“
Zhodou okolností práve v čase, keď
pápež opustí svoj úrad, verejnoprávna televízia vysiela predposlednú časť
seriálu Borgiovci, ktorý nám dáva dosť dôvodov pochybovať, že voľbu hlavy
rímskokatolíckej cirkvi vedie „duch svätý“. Úcta k akémukoľvek pápežovi by
nemala byť automatická. Preto keď prezident Ivan Gašparovič po poslednom
stretnutí s Benediktom XVI. povedal, že ho majú radi aj tí, ktorí neveria,
jednoducho nehovoril pravdu a zašiel priďaleko. Som presvedčený, že v porovnaní
so svojím predchodcom je Joseph Ratzinger zanedbateľný aj ako pápež, aj ako
mysliteľ a sekulárna spoločnosť by mala byť schopná vnímať jeho úlohu
objektívnejšie ako jeho podriadení cirkevní hodnostári.
Keď však hovorím o znepokojení nad
ústupom sekulárneho charakteru spoločnosti, nechcem za to viniť kresťanov,
vôbec nie. Už dlhší čas si uvedomujem, že sekulárni humanisti na Slovensku nie
sú rovnocenným partnerom cirkevných spoločenstiev. Nie je to ani tak pre
slabšiu organizáciu ako skôr preto, že svoju energiu až príliš často míňajú na
kritiku náboženstiev namiesto rozvíjania vlastnej sekulárnej etiky, ktorá je
historicky a filozoficky minimálne rovnako bohatá ako teistické náuky. Chcem
ukázať nenábožensky orientovaným ľuďom, že nemajú mať prečo komplexy z
morálnych autorít a právd jednotlivých náboženstiev a že by nemali byť
ľahostajní k mravným problémom doby. Bol to sekulárny humanizmus, ktorého
rastúci vplyv znemožnil posväcovať útlak náboženskými dôvodmi. Bol to sekulárny
humanizmus, z ktorého vyrástli moderné kategórie ľudských práv. Bol to
sekulárny humanizmus, ktorý naučil ľudí vnímať, že ich postavenie nie je
dôsledkom osudu, bohov alebo dedičného hriechu, že ich utrpenie je výsledkom
chamtivosti iných. Preto potrebujeme vytvoriť priestor, v ktorom by bol
hodnotový systém sekulárneho humanizmu rovnocenne akceptovaný v spoločenskom
diskurze o etických otázkach. Sú to hodnoty, za ktoré boli ateisti
prenasledovaní už v období antiky. Sú to hodnoty, za ktoré trpel vo väzení
Denis Diderot, za ktoré bol z univerzity vylúčený Percy Bysshe Shelley, za
ktoré musel slovenský filozof Ján Horárik emigrovať do Nemecka a skrývať sa
pred políciou.
Tento priestor si však sekulárna etika
nevytvorí nadávaním na náboženstvo. Tento stav sa zmení len za predpokladu, že humanisti budú
schopní viesť rovnocenný dialóg o základných etických otázkach, o základných
ľudských obavách, o živote, smrti, láske, nešťastí, spravodlivosti, správaní i
sebaovládaní. Inými slovami, humanisti nesmú ľudí len deptať, že boh neexistuje
a náboženské učenia sú len zbytočnými ilúziami. Humanisti musia byť schopní
poskytnúť ľuďom silu, nádej a vieru v budúcnosť. Americký filozof John Dewey
pripomína, že ľudia nikdy nevyužili v plnej miere schopnosti, ktoré majú, aby v
živote podporovali dobro, pretože čakali, že nejaká nadprirodzená sila túto
prácu urobí za nich. Lenže neurobí a z tohto hľadiska je sústredenie sa na
nadpozemské sféry nebezpečné. Aj Richard Rorty vyzdvihol základný rozdiel medzi
teistickým a neteistickým prístupom. Nábožensky založení ľudia sú schopní
považovať za posvätnú nejakú minulú udalosť. Pre Rortyho ako sekulárneho
humanistu svätosť spočíva iba v nejakej ideálnej budúcnosti. Je spojená s
nádejou, že raz budú moji vzdialení potomkovia žiť v globálnej civilizácii, v
ktorej bude jediným zákonom láska, v ktorej bude komunikácia medzi ľuďmi
oslobodená od nadvlády a moc bude bezo zvyšku záležitosťou slobodnej dohody
vzdelaných a kultivovaných jednotlivcov. Nemusíme sa vrátiť k nejakému
absolutistickému pohľadu na svet, ako ho predkladalo kresťanstvo, ale aj
ateistický marxizmus. Stačí, ak nás poznanie oslobodí od predsudkov a otvorí
nám cestu k srdciam ľudí. Práve poznanie naučilo sekulárnych humanistov nebáť
sa a odvážne čeliť životným výzvam. Poznanie však nemá slúžiť na akademický
exhibicionizmus, ale na oslobodenie ľudí. Preto musia byť aj sekulárni
humanisti intenzívne prítomní medzi ľuďmi. Vždy bude platiť, že kňaz, ktorý
pomáha biednemu človeku, je väčší humanista ako sebecký, hoci aj vzdelaný
ateista. Ale aj naopak: čestný ateista, ktorý pomáha stavať školu pre chudobné
deti v Keni, je mi bližší ako náboženský fanatik, ktorý nenávidí ľudí s inými
názormi.
Chcel by som sa však
vyhnúť jednému nedorozumeniu, ktorému veľmi často podliehajú tak teisti, ako aj
ateisti. Sekulárna etika nie je taká, ktorá nevyhnutne popiera existenciu Boha,
ale taká, ktorá v zmysle definície Immanuela Kanta odmieta opierať
zdôvodnenie morálneho konania o Boha. V tomto zmysle je práve
sekulárna etika tým priesečníkom a tou platformou, ktorá môže viesť k zblíženiu
rozličných kultúr sveta. Práve tento trend mi je najbližší. Jeho dvoma
protipólmi môžu byť slovinský sekulárny filozof Slavoj Žižek a tibetský duchovný
vodca Dalajláma. Dalajláma vyvolal minulé leto značný rozruch týmto šokujúcim vyhlásením:
„Realita dnešného sveta je taká, že
zakladať etiku na náboženstve už nie je adekvátne. Prišiel čas nájsť spôsob
premýšľania o spiritualite a etike celkom nad rámec náboženstiev.“
To boli veľké slová. Z druhej strany mu vyšiel v ústrety Slavoj Žižek
v slávnej eseji Humanizmus nestačí
z roku 2008. Formulujúc „materialistickú teológiu“ vychádza z predpokladu,
že v úpadku nie je iba kresťanstvo, ale aj ateizmus. Ateizmus totiž považuje za
primitívnu formu sekularizmu, ktorý vymedzuje stav tým, čo popiera. Žižek
navrhuje iný postup: chápať monoteizmus ako predobraz ateizmu, ako dohasínanie
kozmickej energie mŕtveho božstva, ako posledné štádium teizmu. Súčasný
ateizmus nielenže nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva, ale je
priamo jeho heretickým druhom. Skutočne sekulárny postoj by sa nemal vyčerpávať
v ustavičnom boji s teizmom (i keď to neznamená, že bude ľahostajný k
náboženským bludom), ale mal by viesť k postoju, ktorý sa akousi negáciou
negácie vráti k viere. K viere, ktorá sa nebude odvolávať na človeka a už vôbec
nie na Boha, ale na princípy. Veriť v hodnoty bez opory v autorite je skutočne
sekulárny postoj, ktorého rozvoj má budúcnosť. Je to pevný základ, na ktorom je
možné postaviť emancipáciu sekularizmu v etickom diskurze.
Tu sa dostávam k otázke, ktorú som už
dávno chcel zodpovedať pre tých, ktorí sa pýtali, v čo verím. V prvom
rade neverím v osobného boha. Vychádzam z toho, že viem príliš málo na to, aby som mohol byť
ateistom, ale príliš veľa na to, aby som mohol veriť nejakému náboženstvu.
Na rozdiel od ateistov si ctím duchovné
tradície rôznych civilizácii ľudstva. Nehovorím o cirkvách a dogmách. Hovorím o myšlienkach a hodnotách.
Na náboženské knihy sa pozerám ako na literárne texty. Ježišova reč na hore,
Pavlov hymnus lásky, ale aj starozákonné vyučujúce knihy sú geniálne diela.
Práve tak ma vie obohatiť hinduistická Bhagavadgíta či budhistická Dhammapadam,
dojímajú ma skvelé pasáže z Tao Te Ťingu a Konfuciových Rozhovorov, viem
odcitovať nádherné myšlienky z Koránu. Je totiž povznášajúce nechať sa
inšpirovať najrozličnejšími myšlienkovými prúdmi, no zväčša býva zhubné nechať
sa nimi pohltiť. Preto na rozdiel od teistov nerozumiem, ako môže niekto veriť len jednej knihe
a vyvyšovať ju nad ostatné. Taký človek mi pripadá neuveriteľne obmedzený, pôsobí na mňa dojmom,
akoby toho veľa nečítal. Ak
si niekto
myslí, že v Biblii je všetko vyjadrené najlepšie
a najoriginálnejšie, zrejme sa nikdy nezoznámil so staroegyptskými
a mezopotámskymi mýtmi, zrejme nikdy nečítal Platóna, Senecu, Spinozu či Sartra,
zrejme uviazol hlboko v minulosti a ilúzii, že etické problémy sa
nevyvíjajú. Uvediem vám jeden
príklad: v Piatej knihe Mojžišovej je pasáž, v ktorej najväčší
judaistický prorok káže, ako vykonávať potrebu – nosiť so sebou rýľ, vykopať
ním jamku a zahrabať do nej výkaly. Snažiť sa na dnešnú dobu aplikovať
etiku z ranej doby železnej je pre mňa rovnako relevantné ako prísť na
klimatizovanú toaletu s Mojžišovým rýľom na zahrabávanie výkalov. Archaické
náboženské knihy snažiace sa organizovať celú spoločnosť už jednoducho nemôžu
hlbšie ovplyvniť súčasnú spoločnosť napriek ilúziám, ktoré vyvolávajú. No mnohé
ich myšlienky sú stále živé, vo svojej podstate revolučné, hoci zanesené bahnom
dogiem. Treba ich očistiť a vrátiť sa k podstate.
Mám zmysel pre posvätno – len s tým rozdielom, že pre mňa sú
posvätné reálne veci ako hviezdne nebo, naša Zem či Slnko, pre mňa je posvätný
život, les, skala, prameň, všetko, čo je z hľadiska svojej existencie
vzácne. Nepotrebujem si vytvárať nadprirodzené bytosti, pre mňa je vesmír ako
celok viac ako suma jeho častí a je dostatočne majestátny a tajomný,
aby vo mne vzbudzoval posvätnú úctu a túžbu spoznávať ho, aby som
pochopil, že existuje niečo, čo nás presahuje. Nemôžem veriť tradovaným
legendám a adaptáciám starovekých mýtov, nemôžem veriť tomu, že odležané mŕtve
telo po troch dňoch ožije alebo že panna porodí dieťa. Ale nadovšetko
verím princípom a hodnotám.
Verím v lásku, mier, spravodlivosť a život, verím
v slobodu, rovnosť a bratstvo, verím v toleranciu
a nenásilie. Verím v univerzálnosť ľudských práv
a v jednotu spoločenstva Zeme. Verím v správnosť týchto ideálov, aj keď ich je na svete málo.
Verím, že sa oplatí pre ne žiť, bojovať i zomierať. Veriť
v tieto hodnoty znamená brať ich za každých okolností principiálne vážne a oveľa
dôslednejšie ako utilitárne koncipované náboženské náuky. Nehovoríme tu,
prirodzene, o iracionálnej viere, ale o viere podloženej empiricky a racionálne.
Ak veríme, že spoločnosť s nízkymi rozdielmi v príjmoch je prosperujúcejšia, ak
veríme, že spoločnosť založená na ľudských právach je šťastnejšia, potom tieto
hodnoty neopustíme ani v čase politickej či ekonomickej krízy. Nebojme sa
naplniť slovo viera novým obsahom. Aj
viera v ideály je nekompromisná, drží ich v posvätnej úcte a dbá o ich
dodržiavanie v každodennom živote, viera v hodnoty je naším morálnym
kompasom a meradlom vecí. Myslím
si, že dnes je oveľa dôležitejšie ako striktne a neoblomne trvať na
svojich náboženských dogmách hľadať niečo, čo nás spája a nie rozdeľuje.
Vytvárať globálny étos v spoločnom svete pre všetkých. Hľadať zlaté
pravidlá ľudskosti a prazáklad mravného života prítomný vo všetkých
duchovných a svetonázorových smeroch. Je to síce oveľa ťažšia úloha ako zostať náboženským
fundamentalistom, no problémy, ktoré pred ľudstvom stoja, si jednoducho
vyžadujú oveľa viac tolerancie, pochopenia a múdrosti.
Je čas priblížiť sa k ľuďom. S pokorou im
pomáhať riešiť ich mravné dilemy. Sekulárna etika sa kedysi formovala v pouličných
rozhovoroch antických miest, bola dynamickou súčasťou spoločenského života. V priebehu
stáročí sa však z nej stala rýdzo filozofická disciplína, ktorú humanisti
nedokázali vyhnať z akademických ústavov a univerzít, nedokázali jej vdýchnuť
život tak, aby pôsobila medzi ľuďmi hlbšie než ako odborná literatúra. A to
napriek tomu a práve preto, že dnes vie človeku v jeho trápeniach pomôcť viac
psychológ ako kňaz. Prívrženci
sekulárnej etiky by však nemali chýbať v diskusiách o problémoch súčasného
človeka, nemôže sa im stať, že nemajú čo povedať k takým témam ako je
láska, smrť alebo striedmosť. Naopak. Už spomínaný Richard Rorty sa domnieva,
že keby sa cirkvi vzdali pokusu diktovať ľuďom sexuálne správanie, prišli by o
jeden zo základných zmyslov svojej existencie. Pri živote ich totiž udržiava
túžba po rituálnej čistote. Akonáhle by však kresťanstvo bolo zredukované na
požiadavku lásky ako jediného zákona, ideál čistoty by pre neho stratil
dôležitosť. Práve preto je viera humanistov v hodnoty a princípy ich
najsilnejšou stránkou. Ak chceme zmeniť túto spoločnosť, musíme byť schopní
zmeniť najprv seba, svoj systém práce, stratégiu, komunikáciu i priority.
Žiadna skratka neexistuje.