nedeľa 22. septembra 2013

Menej bojovať a viac milovať


     Tento víkend bolo Slovensko posadnuté sexom. V sobotu žiadali sexuálne menšiny uznanie svojich práv, v nedeľu žiadali katolícki aktivisti zákaz potratov a v horách sa začala jelenia ruja...

     Prepáčte, musel som to trochu odľahčiť, lebo dnes budeme hovoriť o takej vážnej téme, až sa zdá, že sa kvôli nej pozabíjame, hoci obe strany tvrdia, že to robia v mene lásky. Naozaj sa nechcem zaoberať hlúpymi obvineniami z toho či ono tábora, veď plamenných prejavov už bolo dosť. Čo si chcú títo ľudia vyčítať? Kričať na organizátorov Dúhového pochodu, že si tento deň zvolili naschvál, aby zatienili Medzinárodný deň mieru, je taký nezmysel, ako obviňovať organizátorov Národného pochodu za život, že ich heslo „bojujme za život“ súvisí s tým, že v nedeľu bol Deň ozbrojených síl SR. Ak si chceme rozumieť, musíme sa najprv počúvať a sledovať namiesto pochodov niektorých skupín v uliciach aj ich myšlienkové pochody, preto to zoberme pekne od počiatku (alebo od počatia – ako by si želali ochrancovia nenarodeného života).
 

     Radikálne právo na potrat sformulovala americká feministická filozofia a predovšetkým profesorka morálnej filozofie slávneho Massachusettského technologického inštitútu Judith Jarvis Thomsonová. V roku 1971 jej vyšiel v časopise Princetonskej univerzity Philosophy and Public Affairs legendárny článok nazvaný Obhajoba potratu. Myšlienky a argumenty tohto textu sa dajú zhrnúť do dnes už klasickej vety, ktorú po nej opakuje niekoľko generácií feministiek: Žena má právo rozhodnúť sa, čo sa bude diať s jej vlastným telom. Thomsonovej argumentácia nie je založená na populárnych hádkach, či a odkedy má plod právo na život – toto právo nepopiera. Tvrdí však, že toto právo nemôže byť oddelené od práv bytosti, ktorej telo plod využíva. Práve v tom vidím kameň úrazu a bod, v ktorom sa rozchádzam s oboma súperiacimi tábormi.

     Nie som zástanca potratov – veruže nie. Viem, aká je to bolesť, keď pár príde o nenarodené dieťa a viem, akú úľavu prináša, keď niekomu pomôžete správne sa rozhodnúť – sám som jednu ženu prehovoril, aby si nechcené dieťa nechala. No zároveň viem, že takto lacno otázka nestojí. Britský filozof John Stuart Mill sformuloval v eseji O slobode jednu veľmi dôležitú tézu, ktorú by sme pri podobných dilemách mali mať vždy na pamäti: „Musí existovať oblasť, do ktorej sa právo nemá čo pliesť.“ Inými slovami, musia existovať situácie, v ktorých si moc nebude vynucovať naše svedomie. Opak by znamenal, že by sme z morálky urobili nielen slúžku teológie, ale aj otrokyňu práva. Preto napríklad podviesť manžela alebo manželku je v západnom svete nemorálne, ale nie je to trestné – ak len nechceme, aby sa naša právna kultúra približovala ku kultúre Saudskej Arábie. Áno, usmrtenie ľudského plodu je morálny problém. A nemožno ho degradovať na cynickú výhovorku „je to moje telo, môžem si s ním robiť, čo chcem“. Žena by si mala v tej chvíli uvedomiť, že už nerozhoduje len o svojom tele, ale aj o niekom inom. Ale v konečnom dôsledku by to malo byť predovšetkým jej vlastné rozhodnutie. Spoločnosť by mala podporovať zodpovedný prístup mužov k rodičovstvu a žien k materstvu – ale túto výchovu by mali ľudia absolvovať pred splodením dieťaťa – po počatí by to malo byť intímne právo ženy. Keď hovorím o intímnom práve, nemám na mysli Thomsonovej rezolútne a neempatické výkriky, akoby to automaticky znamenalo zelenú pre potrat. Mám na mysli iba to, aby sme v tom okamihu citlivo podporovali zodpovednosť samotnej ženy.

     Jedným zo základných argumentov katolíckych aktivistov a teológov je, že ľudský život má najvyššiu hodnotu a má prednosť pred akýmkoľvek iným rozhodovaním. Faktom je, že aj taký obhajca práva na potrat ako je austrálsky filozof Peter Singer priznáva, že liberálom sa dosiaľ nepodarilo nájsť žiadnu morálne opodstatnenú hranicu, ktorá by oddeľovala embryo od novorodenca. A ich argumenty zlyhávajú aj tam, kde treba vyvrátiť názory konzervatívcov, že plod je nevinnou ľudskou bytosťou. Napriek tomu je predčasné robiť z toho akékoľvek fatálne závery – konzervatívci totiž až príliš často zabúdajú na to, že ak hovoríme o vývine ľudského plodu, mali by sme za diskusný stôl okrem teológie prizvať aj vedu a filozofiu. Argumenty katolíckych fundamentalistov sa totiž často zakladajú na poverách, ktoré už dnes odmietajú aj významní teológovia – za všetky spomeňme aspoň názor tradovaný od čias stredovekej scholastiky, že dieťa nadobúda dušu, keď sa pohne v lone matky (dnešná veda už dokázala, že plod sa začína hýbať najneskôr v šiestom týždni po oplodnení, teda dávno predtým, než to matka začne cítiť). A predovšetkým, čoraz viac vedcov a filozofov odmieta tézu, že hodnota života plodu je rovnaká ako hodnota narodeného dieťaťa. Práve spomínaný austrálsky filozof Peter Singer, ktorého kniha Oslobodenie zvierat odštartovala medzinárodné hnutie za ochranu práv všetkých živých bytostí, nám pripomína, že ryba je z biologického hľadiska „uvedomelejšia“ ako trojmesačný ľudský plod. Toto poznanie môže byť pre mnohých tradicionalistov neprijateľné už len z princípu, no je dôležité pre pochopenie filozofickej výhrady, že nazvať katolícke aktivity „hnutím za ochranu života“ alebo „hnutím za právo na život“ je jednoducho nesprávne, nie je to dobrý názov.

     O čo ide týmto ľuďom? Chcú povedať, že každý život je hodný ochrany? Nie. Títo ľudia si nectia každý život. Je im cudzie environmentálne vnímanie rovnakej hodnoty všetkých biologických druhov, radi sa považujú za miláčikov Boha či Univerza a v zhode s biblickým učením sa tak trochu narcisticky vidia ako tí, ktorí panujú „nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi“. Väčšina z nich nemá morálne výčitky, keď si pochutnávajú na kuracích prsiach, teľacom rezni či bravčových klobáskach, hoci (citujme z Praktickej etiky Petra Singera) „teľatá, ošípané a dokonca aj zosmiešňované sliepky majú pred ľudským plodom obrovský náskok, a to bez ohľadu na štádium vývoja“. Iba ľudská arogancia nám bráni uvedomiť si, že medzi človekom a inými živočíšnymi druhmi nie je neprekonateľná priepasť a v prípade ťažko duševne postihnutých ľudí a vyvinutejších živočíchov sa dokonca prekrýva. Čiže motiváciu „ochraňovať život“ beriem len od katolíckych vegetariánov – v opačnom prípade by pri konfrontácii filozofických etických argumentov zlyhali.

     Takže to znamená, že títo ľudia chcú chrániť akýkoľvek ľudský život? Opäť nie. Vidieť v dave ľudí pochodujúcich za život napríklad Daniela Lipšica je chvíľami až zábavné, pretože to bol práve Daniel Lipšic, ktorý 6. februára 2003 najplamennejšie presviedčal poslancov nášho parlamentu, aby sa Slovenská republika zapojila do útoku na Irak. V tom prípade už necítil potrebu chrániť akýkoľvek nevinný ľudský život? V tom prípade bol ochotný akceptovať teóriu menšieho zla? Je život ľudského plodu cennejší ako život zdravého irackého dieťaťa? Alebo rómskeho? (Narážajúc na prítomnosť extrémistov v Košiciach). Je to rovnaká alebo aspoň podobná morálna dilema ako tá, ktorú podstupuje nešťastná tehotná žena.

     A tak sa dostávame možno k najpodstatnejšej myšlienke, že ľudský život je oveľa viac ako potratmi ohrozovaný neúctou. Neúctou voči tým, ktorí žijú v strašných podmienkach a nás ich situácia necháva chladnými. Neúctou voči trpiacim, ponižovaným, chudobným, vyčleneným z väčšinovej spoločnosti. Nie náhodou pápež František vo štvrtok upozornil, že katolícka cirkev sa až príliš zaoberá potratmi, homosexuálmi a antikoncepciou. „To nejde!“ povedal a zdôraznil, že je dôležité vnímať kontext. Táto kritika nebola motivovaná len tým, že vo svete neexistuje náboženstvo, ktoré by bolo také posadnuté sexom a zužovalo svoju prezentáciu a prítomnosť v spoločnosti na tieto otázky, ale najmä tým, že tento pápež naozaj považuje za najdôležitejšie sociálne témy. Nebojuje proti rozvedeným ženám a sexuálnym menšinám, ale proti „bôžiku peňazí“, ktorému sa ľudia oddali. Rodinu neohrozujú homosexuáli, ale chudoba, nezamestnanosť, rozkrádanie, alkoholizmus, drogy či domáce násilie. Tento pápež upriamuje pozornosť na reálne problémy a napriek tomu ho jeho ovečky ignorujú, náboženskí šialenci ho dokonca nazývajú slobodomurárom a na pochode si robia kortešačku politici, ktorí priviedli túto krajinu na pokraj sociálnej priepasti. Takto vyzerá záujem o skutočný život? Naozaj?

     Nezazlievam ľuďom ich presvedčenie, že ľudský život treba chrániť od počatia. Naozaj nie, mám k životu úctu. No podobne ako v iných prípadoch rešpektujem tento názor len potiaľ, pokiaľ je súčasťou ich osobného postoja, pokiaľ neslúži ako tlak na zmenu legislatívy  a obmedzenie práv tých, ktorých sa to týka – teda žien. Viera nemôže ignorovať vedecké poznatky a zasahovať do občianskych práv. A som presvedčený, že mnohí z toho rôznorodého davu v Košiciach, ktorí tam prišli v úprimnej viere a odhodlaní vyjadriť úctu k životu, by nesúhlasili s obsahom politizujúceho manifestu, ktorý im napokon vnútila Konferencia biskupov Slovenska.

     Na čo to teda všetko bolo dobré? Čo ukázal uplynulý aktivistický víkend? Predovšetkým v ňom bolo primálo porozumenia. Oba tábory pochodovali skôr proti sebe ako za niečo. Netýka sa to len týchto otázok. Ako dlhoročný mierový aktivista cítim, že aj doterajšia stratégia mierového hnutia je chybná, že je potrebné riešiť skôr príčiny ako následky konfliktov. Nemá veľký zmysel „bojovať“ v uliciach za život, za mier, za hocičo, ak ten boj nevyhráme u seba, ak nám uniká podstata, ktorá pramení v našej každodennej činnosti a správaní. Náboženstvo je v tomto ohľade také isté ako politika – živí sa dogmami a nespokojnosťou, nadradzuje skupinový záujem nad porozumením, vytvára spory, nedorozumenia a konflikty. Vojny, biedu a smrť neprekonáme snahou o porážku súpera, ale len uvedomením si vlastnej zodpovednosti. Ak zmeníme svoje vzťahy, zmení sa i spoločnosť. Nepotrebujeme náboženstvo lásky, potrebujeme lásku. Nepotrebujeme filozofiu života, potrebujeme úctu k nemu. Nepotrebujeme mierovú politiku, potrebujeme kultúru mieru. Nepotrebujeme ideológiu tolerancie, potrebujeme vzájomnú ohľaduplnosť, dobrú vôľu a z nej plynúcu snahu o porozumenie pre motiváciu niekoho, kto je iný ako my. Možno potom zistíme, že táto skúsenosť zdieľanej blízkosti nám vyhovuje viac a nebudeme si navzájom ničiť život.

sobota 14. septembra 2013

Ako vyriešiť problém so sviatkom Sedembolestnej


     Pred rokom vláda potichu rezignovala na zámer okresať počet dní pracovného voľna, lebo narazila na odpor katolíckej cirkvi. Medzi najčastejšie sa objavujúcimi návrhmi totiž dominoval sviatok Sedembolestnej Panny Márie, no o jeho zaradení späť medzi pracovné dni nechcela Konferencia biskupov Slovenska ani počuť. A to napriek tomu, že tento deň nepatrí v katolíckej cirkvi medzi tzv. prikázané sviatky. Väčšina prikázaných sviatkov, ktorých slávenie je v RKC povinné, nemá charakter dňa pracovného pokoja, to však nebráni cirkevnej hierarchii, aby demagogicky zveličovala práve význam 15. septembra. Odvoláva (či skôr vyhovára) sa pritom na Základnú zmluvu so Svätou stolicou, v ktorej sme sa zaviazali tento sviatok dodržiavať.
 

     Práve Vatikánska zmluva je kameňom úrazu vzťahov štátu a cirkvi. Považujem ju vo svojej podstate za protiústavnú a jej prípravu a schválenie za bezprecedentný akt hraničiaci s vlastizradou. V mnohých bodoch totiž zasahuje do suverénnej zákonodarnej právomoci slovenského parlamentu, čo vo svete nemá obdobu. Je škandalózne, že tí istí ľudia, ktorí nadávajú na bruselskú centralizáciu, schválili bez mihnutia oka medzinárodnú zmluvu, ktorá zbavuje Slovensko časti právomocí v prospech iného štátu. Nielenže nám Vatikán nadiktoval celý rád úloh, ktorými sme sa zaviazali zvýhodňovať katolícku cirkev pred inými náboženskými a svetonázorovými spoločenstvami, ale Národná rada SR sa dokonca vzdala aj kontrolných právomocí, keď tesnou väčšinou odmietla návrh, aby pred uzavretím zmluvy s Vatikánom o finančnom zabezpečení RKC predložila vláda „súhrnnú informáciu o rozsahu, charaktere, spôsobe využitia a výnosoch hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý bol katolíckej cirkvi vrátený v súlade so zákonom č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam“.

     Vatikánska zmluva je jedným z najväčších škandálov v ponovembrových dejinách Slovenska, ktorej charakter sa dá porovnať iba s Mussoliniho konkordátom so Svätou stolicou. Vatikán dosiahol so Slovenskom takú silnú zmluvu a také výhody ako so žiadnym iným štátom v súčasnom svete. Je extrémne nevýhodná pre verejné záujmy štátu, ale mimoriadne výhodná pre politické špičky, ktorým ponúka mocenský kartel s katolíckou cirkvou. Nie je náhodné, že táto zmluva sa začala pripravovať za vlády Vladimíra Mečiara, pretože vyhovovala jeho autoritatívnym zámerom a Vatikán bol aj jediným štátom zo západných krajín, ktorý bol v tom čase ochotný slovenského premiéra prijať. Pri jej konečnom schválení sa počas prvej Dzurindovej vlády veľmi angažoval vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský a v parlamente loboval proti pozmeňujúcim návrhom poslanec František Mikloško.

     Otázka, ako to zmeniť, sa nevyrieši útokmi na RKC. O cirkvi nerozhodujú voliči, o štáte áno. Je teda najvyšší čas, aby sme pochopili podstatu problému: tí, ktorí nás klamú a vodia za nos, nie sú farári, ale v prvom rade politici. To oni porušujú ústavu, v ktorej je hneď na prvom mieste zakotvené, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. To oni zneužívajú svoje postavenie. To oni schválili nevýhodné zmluvy pre štát. Nikoho iného ako ich nemôžeme v demokratickej spoločnosti brať na zodpovednosť. Je príznačné, že mladý opozičný politik Robert Fico kritizoval prijatie Vatikánskej zmluvy, no ako premiér uzavrel s RKC také silné dohody ako nikto pred ním. Nie predseda KBS, ale predseda vlády SR má právo napadnúť túto zmluvu na medzinárodných súdoch a vynútiť si jej revíziu.

     Slovenská republika je podľa ústavy sekulárnym štátom. Sekulárny neznamená ateistický, ale svetonázorovo neutrálny. Tento princíp považuje väčšina teoretikov štátu a práva za nevyhnutnú podmienku demokracie, za jeden zo základných znakov republiky. Ak štát uprednostňuje sviatky jedného náboženstva, prestáva sa správať neutrálne, a teda sekulárne. To neznamená, že by chcel veriacim niekto tento sviatok „zakázať“ – ako hneď začali demagogicky vykrikovať náboženskí fanatici. To znamená len to, že by ich mali katolíci sláviť tak ako iné prikázané sviatky a nevyžadovať od štátu deň pracovného voľna. Veriaci by si mali uvedomiť, že cirkevné sviatky sú mocensky zneužívané. Na nedeľnej omši uvidíte politikov, ministrov, kandidátov na županov – aj takých, ktorí do kostola zvyčajne nechodia – ktorým cirkevná hierarchia poskytne priestor pre politickú propagandu. Verejnoprávna televízia zrušila pravidelnú politickú reláciu O päť minút dvanásť, ktorá sa mala zaoberať vládnymi škandálmi s finančnými skupinami a nahradila ju omšou. Hovorca RTVS Juraj Kadáš to odôvodnil tým, že aj v iných televíziách je štandardné prispôsobovať program štátnemu sviatku, ale to je hlboký omyl. Sviatok Sedembolestnej Panny Márie nie je štátnym, ale cirkevným sviatkom. A katolíkom by prospelo, keby svoju vieru prežívali bez mocenskej opory štátu.

     Jestvuje však aj kompromisné riešenie použiteľné v prípade, ak sa vláda nechce z rôznych dôvodov púšťať do zložitých rokovaní o týchto otázkach a nanovo otvárať Vatikánsku zmluvu – no zároveň chce dodržiavať princípy právneho štátu a ctiť si vlastnú ústavu: 15. september bol totiž v roku 2007 vyhlásený Valným zhromaždením OSN za Medzinárodný deň demokracie. Spojené národy vyzvali členské štáty, aby si tento deň uctili a kriticky prehodnotili stav demokracie doma i vo svete. Najmä na Slovensku, ktoré dusí čoraz väčší útlak oligarchie, je táto výzva viac ako aktuálna a mohla by priniesť nové iniciatívy na zlepšenie a prehĺbenie demokratického procesu, mohla by zintenzívniť celospoločenskú diskusiu a uľahčiť prijatie potrebných zmien. Radšej ako na omši v Šaštíne by som chcel vidieť slovenského premiéra, ktorý navrhuje legislatívne opatrenia na minimalizáciu vplyvu finančných skupín na chod štátu, ktorý navrhuje demokratizáciu volebných pravidiel, ktorý navrhuje mechanizmy na zvýšenie participácie občanov vo verejnom živote. Radšej ako na fotografiách s biskupmi by som chcel vidieť našich politikov, ako sa v tento sviatok rozprávajú s mladými ľuďmi o budúcnosti a dôležitosti demokracie. Dá sa to skĺbiť, chce to len politickú vôľu. Vatikánska zmluva nás totiž nezaväzuje ctiť deň Sedembolestnej ako štátny sviatok, ale rešpektovať ho ako deň pracovného pokoja. Návrat k ústavne zaručeným sekulárnym princípom tohto štátu by sa dal zrealizovať vyhlásením 15. septembra za štátny sviatok – Medzinárodný deň demokracie. Veriacim by to nijako neuškodilo, lebo by mali svoj deň pracovného voľna, ale štát by oficiálne oslavoval sekulárny sviatok demokracie. Dokážeme byť k sebe tolerantní a právne natoľko vyspelí, aby sme si ctili ústavu a zároveň rešpektovali náboženské tradície?