streda 26. februára 2014

Rodina ako najvyššia hodnota je nemorálna priorita



     Nezávislý pozorovateľ, ktorý sa díva na slovenskú realitu s odstupom a nadhľadom, musí až žasnúť, ako sa politickým stranám podarilo urobiť z ochrany rodiny, ktorá je chránená zákonom celé desaťročia, ústredný politický problém a hlavnú tému prezidentskej kampane. Ešte zarážajúcejšie je, ako na túto udičku skočili voliči. Nežiadajú od svojich zástupcov väčšiu ochranu ľudí ohrozených nezamestnanosťou a kriminalitou, nežiadajú ochranu slabších, handicapovaných a diskriminovaných, ale vedú vášnivé diskusie o tom, ako by mala vyzerať správna rodina a kto si ju viac váži.

     Do tejto emóciami nabitej atmosféry sa pokúsim vstúpiť kacírskou otázkou, či za naše problémy nemôže práve prehnaný dôraz na rodinu. Iste, môže sa to zdať šokujúce, zvlášť v prostredí vybičovanom hysterickými záchvatmi preukazovania verejnej lojality k rodine. Veď kto by neľúbil svoje deti, svojich rodičov a súrodencov? Každý politik vie, že na verejnosť najlepšie zapôsobí zdôrazňovaním svojej oddanosti k rodine, hoci vyznanie „milujem svoju rodinu“ má asi taký význam ako vyhlásenie „rád dýcham“. Je teda rodina skutočne tou najvyššou hodnotou?
 
     Jeden z prvých mysliteľov, ktorý túto zdanlivo samozrejmú tézu spochybnil, bol americký politológ Edward Banfield známy predovšetkým svojou klasickou knihou Morálny základ zaostalej spoločnosti (1958). Hneď na úvod treba zaujatých čitateľov upozorniť, že Banfield nebol nijaký liberál. Bol poradcom troch republikánskych prezidentov (Nixona, Forda a Reagana) a do konca života žil v usporiadanej rodine. Pozorovanie vzťahov v malej juhotalianskej obci, odkiaľ pochádzala jeho manželka, ho však priviedlo k rozpracovaniu teórie o tzv. amorálnom familizme. Banfield opísal situáciu, ako rodinná solidarita znížila dôveru v politické spoločenstvo ako celok. Dedinčania svoj úspech nespájali s úspechom vlasti a občianskej spoločnosti, ale snažili sa maximalizovať výhody svojej rodiny všetkými dostupnými prostriedkami bez ohľadu na to, aký dopad to malo na širšiu spoločnosť. Úsilie obetovať verejné blaho bezprostredným sebeckým výhodám pre vlastnú rodinu označil Banfield za jeden z hlavných rozlišovacích znakov mafie. Americký mysliteľ predpokladal, že zaostalosť tejto spoločnosti bezprostredne súvisí s neschopnosťou dedinčanov konať pre spoločné dobro širšieho celku alebo pre akýkoľvek iný cieľ presahujúci bezprostredný záujem ich rodiny. Tieto úvahy potvrdil výskum Alberta Alesina a Paoly Giuliani zhrnutý do štúdie Moc rodiny (2007). Na vzorke 80 štátov dokázal, že tam, kde sú rodinné väzby najslabšie, je úroveň občianskej a politickej angažovanosti najsilnejšia a dôvera v spoločnosť najvyššia. Celkom pochopiteľne sa na prvých priečkach spoločenskej angažovanosti a súdržnosti umiestnili vyspelé severské demokracie a najzaostalejšie štáty tvoria chvost tabuľky s najsilnejším dôrazom na rodinu.

     Je teda najvyšší čas, aby sme sa zamysleli nad tým, či toľko zdôrazňovaná úloha rodiny by mala byť naozaj tou najvyššou hodnotou. Podľa môjho názoru je fetišizácia rodiny priamo zodpovedná za stav klientelizmu, korupcie a rozkrádania v tejto krajine. Je vyjadrením ľahostajnosti voči spoločenskej zodpovednosti, apatie voči verejnému životu a v neposlednom rade sociálneho egoizmu. Uzavreté rodinné klany fungujú skôr ako základné bunky organizovaného zločinu, než základné bunky spoločnosti, ich jediným cieľom je profit vlastných členov za akúkoľvek cenu, aj na úkor ostatných spoluobčanov. Navzájom si nedôverujú, odmietajú vzájomnú pomoc (okrem prípadov, keď ide o spoločný zisk) či dokonca bránia ostatným v dosiahnutí úspechu, lebo veria, že šťastie iných by mohlo poškodiť ich vlastné záujmy. A toto sebectvo posväcujú silným náboženským založením, ktoré je viac tradíciou ako živou vierou. Lebo v konečnom dôsledku si pri konflikte rodiny s cirkvou vždy vyberajú rodinu, ktorá je pre nich najvyššou formou identity. Práve pre tieto spoločné prvky dával Edward Banfield amorálny familizmus do súvislosti s mentalitou mafie.

     Rodinkárstvo je prekliatím tejto spoločnosti. Ničí v nás prirodzenú sociálnu solidaritu i obyčajnú ľudskosť, deformuje všeľudské hodnoty a škodí spoločnosti. Človeku, ktorý tvrdí, že na prvom mieste je u neho rodina, by nemali zveriť verejné zdroje. Ak chceme zmeniť Slovensko k lepšiemu, nemusíme sa vzdať rodiny, ale musíme opustiť familizmus ako deštruktívnu ideu, musíme posilňovať spoločenské väzby, zdieľanú zodpovednosť a spoločné ciele. Nie rodina, ale spoločnosť by mala byť priorita. Lebo ak sa darí spoločnosti, darí sa aj rodinám. No ak sa darí rodinným klanom, trpí tým celá spoločnosť.