nedeľa 3. marca 2013

Kléroboľševizmus


     Začnem s jednou dávnejšou príhodou. V roku 1999, keď Rudolfa Schustera zvolili za hlavu štátu, nechal za seba slúžiť ďakovnú omšu Te Deum. Bol som vtedy novinárom a stál som tesne vedľa neho v Katedrále svätého Martina, keď prezidentský pár prišiel pred oltár. Vtom si nastupujúci prezident a bývalý člen ÚV KSS pokľakol, kým jeho manželka, pani Irena, zmätene zostala stáť. „Čo robíš?“ pošepla mu zarazene. „Poď, to sa teraz musí,“ zasipel Rudolf Schuster a ťahal ju k zemi.

     Nebudem teraz rozoberať, či bol bývalý prezident skutočne „tajným veriacim“ počas komunistického režimu, ako to dnes tvrdí. Je to jeho vec. Čo ma však zaráža, je nespochybniteľný fakt, koľko politikov v sebe objaví náhly zmysel pre kresťanstvo v momente, ako sa dostanú do štátnej funkcie. Všetci doterajší slovenskí prezidenti ospravedlňovali svoju požiadavku ďakovnej omše tým, že je to štátna tradícia. To však nie je pravda. Tak Tomáš G. Masaryk, ako aj Edvard Beneš, odmietli pri svojej inaugurácii akékoľvek cirkevné obrady odvolávajúc sa na sekulárny charakter štátu. Slávnostný hymnus Te Deum odznel po prvýkrát až pri inaugurácii Emila Háchu, Jozefa Tisa a Klementa Gottwalda. Na skutočnú tradíciu zakladateľov republiky, ktorí pri zrode Československa bojovali aj s pozostatkami vplyvu katolíckej cirkvi na riadenie štátu, nadviazal až český prezident Václav Klaus, ktorý Te Deum odmietol.

     Je teda namieste otázka, čí tí, ktorí oslabujú skutočnú vieru, nie sú v skutočnosti samotní predstavitelia katolíckej hierarchie, ktorí takýmto spôsobom robia z kresťanstva banálny folklór a dovoľujú, aby sa politici falošne predvádzali. Takýmito praktikami totiž dávajú najavo, že im oveľa viac ako na upevňovaní Ježišovho učenia záleží na upevňovaní ich vzťahov s aktuálnou politickou mocou. Nikto z ponovembrových politikov nevedel tieto väzby využiť šikovnejšie ako Robert Fico. Predseda vlády už na novoročnom stretnutí so zástupcami cirkví v januári 2008 prisľúbil, že počas jeho vlády, a to ani v ďalšom volebnom cykle, nebude otvárať otázku financovania cirkví. Generálny biskup ECAV Miloš Klátik toto vyjadrenie uvítal a zdôraznil, že ho vníma ako „oficiálny prísľub oficiálneho predstaviteľa štátu“. Ešte ďalej zašiel kardinál Korec, ktorý vyslovil želanie, aby jeho dobrá spolupráca s touto vládou vydržala aj v budúcom volebnom období. Premiér Fico im tieto lichôtky vrátil vyjadrením priania, aby bola cirkev matkou a štát otcom našich občanov. Spolupráca s cirkvou má podľa neho prednosť pred „spoločensky neprioritnými témami“. Práve tieto jeho vyjadrenia sú kľúčové, nie donekonečna sa opakujúce prísľuby politikov i ministerských úradníkov, že s odlukou cirkvi a štátu nemajú problém a že sa už o tom diskutuje. V tejto veci sa totiž nerobí vôbec nič. Robert Fico hovoril jasnou rečou tak pred piatimi rokmi ako aj minulý mesiac, keď v Slovenskom rozhlase povedal: „Vyvolávať akékoľvek napätie v tomto období by bolo asi dosť nezodpovedné, potrebujeme aj cirkvi a náboženské spoločnosti, aby prispievali k pokoju a zmieru v štáte, pretože budeme prijímať ďalšie a ďalšie rozhodnutia.“

     Keď premiér hovorí, že potrebuje cirkvi ako svojich mocenských spojencov, nemá to nič spoločné s podporou duchovnej činnosti, ale len a len s politickým zneužívaním náboženstva, ktoré má svoje jasné pomenovanie – klerikalizmus. Je dôležité, aby aj veriaci pochopili, že tento konkordát im v ničom nepomôže, skôr čistote ich viery uškodí. Klerikalizmus ako mocenské zneužívanie cirkvi na zasahovanie do politického života je spoločným nepriateľom kresťanských i svetských humanistov. Skutočné humánne náboženstvo sa snaží hľadať pravdu, usiluje sa o oslobodenie človeka, jeho cieľom je naučiť nás láske, sebaovládaniu a načúvaniu vlastného svedomia. Takým bol Ježiš, takým bol František z Assisi, takým je dnes aj kňaz Anton Srholec.

     Katolícka hierarchia však v celých svojich dejinách zlyhala najmä v týchto požiadavkách, zlyhala vo vzťahu k násiliu a majetku. Znovu a znovu išla s vládcami namiesto s ľudom, s utláčateľmi namiesto s utláčanými, s mocnými namiesto so slabými a pomáhala rozdúchavať nejeden vojnový požiar. Nehovorím len o dávnej a chronicky známej minulosti, o križiackych výpravách, inkvizícii, lynčovaní domorodého obyvateľstva v Amerike v mene viery. Hovorím aj o moderných časoch, keď cirkev kolaborovala s fašistami, s komunistami (združenie Pacem in Terris), s latinskoamerickými diktátormi, s každým autoritatívnym politikom, ktorý ovládol krajinu, keď využila každú príležitosť, aby v mene politických výhod zdvihla zástavu útlaku. Isteže sa nájdu výnimky, ale povedzte mi, prečo sa nenachádzajú na najvyšších postoch, ale vyskytujú sa skôr v radoch cirkevných disidentov. Prečo všetci kňazi a teológovia, ktorých si vážim – Anton Srholec, Róbert Bezák, Vladimír Jukl, ale aj Karol Lovaš, Karol Moravčík či Štefan Kováč – prečo boli všetci umlčaní, ponížení a vykázaní do šedej zóny, prečo cirkev ovládajú skorumpovaní ľudia, donášači, pokrytci, pohrobkovia totalitárnych režimov, mocibažní chamtivci a skostnatení dogmatici, ktorí pre formálnu tradíciu zabudli na reálnu lásku.

     Hľadajú vôbec veriaci v cirkvi skutočné autority? Alebo sa pre nich autoritami stávajú iba tí, ktorí dostali funkciu, ktorých si osvojil systém a na základe toho ich akceptovala aj verejnosť? Nie je to nijaký militantný ateista, ale statočný katolícky kňaz Anton Srholec, ktorý hovorí, že katolícka cirkev je posledná totalitárna bašta, že nepočúvame Boha, ale hierarchiu, že sa zastavil dialóg o základných pojmoch. Namiesto toho, aby duchovní ukázali, že žiť sa dá slobodne, že blahobyt sa dá uniesť, že je možné v akýchkoľvek podmienkach viesť poctivo svoj život, namiesto toho, aby sa stali advokátmi chudobných a nešťastných či prosto len namiesto toho, aby sa snažili pochopiť zložitosť každodenných ľudských rozhodnutí a rozumeli im – teda namiesto toho, aby práve v tomto nasledovali Ježiša – nasledujú to najhoršie v nás, nasledujú cisárov, diktátorov a zlodejov, kryjú a zľahčujú zločiny, roznecujú intrigy a dokonca sa nezastavia ani pred praním špinavých peňazí – áno, hovorím o jedinej medzinárodne neauditovanej banke. V čo veria ľudia, ktorí ospravedlňujú Vatikánsku banku, jedno z hlavných svetových centier organizovaného zločinu? Ako môže zastupovať Boha na Zemi niekto, kto neberie vážne Ježišove slová podľa Matúša – nezhromažďujte si poklady na zemi, ale zhromažďujte si poklady v nebi, lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce? Sú vatikánska moc, katolícka hierarchia a záväzok poslušnosti dôležitejšie ako samotné Ježišove slová? Kde beriete odvahu tvrdiť, že Ježiša uráža človek, ktorý chce poctivé odpovede na legitímne otázky, a nie ľudia, ktorí v jeho mene a v rozpore s jeho učením páchajú tie najhoršie zločiny? Takto sa podľa vás prejavuje božia láska?

     Každá autorita, ktorá vyrastá zo slepej poslušnosti a nie z racionálnej úcty, je výzvou na jej spochybnenie. Darmo bude niekto obhajovať financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu poukazovaním na ich nesmiernu dôležitosť, kým bude efektívnosť vynakladania týchto prostriedkov ešte nižšia a ešte menej transparentná ako činnosť Matice slovenskej. Darmo bude pán Juran z ministerstva kultúry presviedčať verejnosť, že o odluke cirkví a štátu sa už diskutuje, ak je na svojej pozícii od roku 1990 a od tých čias sa v tejto veci nič nezmenilo. Nielenže ostala posledná revolučná požiadavka z novembra 1989 dosiaľ nesplnená, ale po roku 1998 sa začala situácia v tejto oblasti ešte zhoršovať, a to najmä po prijatí tzv. Vatikánskej zmluvy, ktorou presiakol klerikalizmus do najvyšších poschodí slovenskej politiky. Budem stále opakovať, že podmienky tejto maximálne nevýhodnej medzinárodnej zmluvy pre Slovensko sú škandalózne a hraničia s vlastizradou. V Európe neexistuje demokratický štát, ktorý by sa dobrovoľne vzdal zvrchovaného výkonu práva na vlastnom území.

     Darmo budú cirkvi a politické strany natierať občanom ústa medom, že nemajú s odlukou problém a že sú na ňu pripravení. Poviem vám verejné tajomstvo: kým ich k tomu nedonútia ľudia, neurobia vôbec nič. Niektorí preto, lebo sa boja straty podpory silného mocenského spojenca (ktorým cirkevná hierarchia zostáva), iní preto, lebo si uvedomujú neprekonateľné podmienky Vatikánskej zmluvy, že k odluke nemôže dôjsť bez uzavretia dodatkovej osobitnej zmluvy s Vatikánom – rozumej dohody výhodnej predovšetkým pre katolícku cirkev, ďalší preto, lebo to jednoducho nechcú. Ministerstvo kultúry sa napríklad vyhovára na to, že už oslovilo cirkvi, či sú ochotné (!) poskytnúť informácie o stave svojho majetku. Predstavte si, ako by štát zatočil s bežným človekom, ktorý by sa pri zúčtovaní svojich príjmov správal tak ako jednotlivé cirkvi. Niekedy sú výhovorky ich zástupcov až tragikomické. Hovorca KBS Jozef Kováčik, ktorý sa vykrúcal, že katolícka cirkev nevie, koľko toho vlastní, jedným dychom dodal, že štát im vrátil len 60 percent toho, na čo majú nárok. Inými slovami, pán Kováčik nám chce nahovoriť, že katolícka cirkev nevie, koľko toho má, vie však veľmi presne, koľko toho požaduje.

     Premiér Fico, ale aj opozičné strany často zdôrazňujú, že k odluke môže dôjsť až po dohode s cirkvami, že to musí byť dohoda „priateľská“. Chcel by som preto zdôrazniť, že odluka v sekulárnom štáte nemôže byť dohoda LEN s cirkvami. V tomto štáte žije aj trištvrte milióna ľudí bez vyznania, po katolíkoch druhá najväčšia svetonázorová skupina. Chcú nám vari politici nahovoriť, že vláda nemá prihliadať na záujmy týchto občanov, ktorých je viac ako členov malých štátom uznaných cirkví dohromady?

     Nijaká z ponovembrových vlád neudržiavala s katolíckou cirkvou také tesné spojenectvo ako vláda Roberta Fica, ktorý sa označuje za sociálneho demokrata. Pre toto čudné spojenectvo sa nehodí lepší termín ako ten, ktorý som použil v titulku. Je síce viac menej metaforický, ale vyjadruje celú absurdnosť situácie, v ktorej už dávno nejde o moc viery, a v ktorej je viera zneužívaná na mocenské ciele.

6 komentárov:

  1. Nikto nevie ako by dopadol pokus o radikálne riešenie financovania cirkvi. Jedno je isté, nastala by dusná atmosféra v spoločnosti

    Po roku 89 cirkev postupne upevňovala svoje pozície a vyvrcholilo to podpisom vatikánskej zmluvy. Nie je to "Ficové" maslo. Tento danajský dar zdedil po predchádzajúcich vládcoch. Zmrazením status quo (istým ústupkom - vyhlásením nezaoberať sa financovaním cirkvi) jej vyrazil zbraň vo veci zákonov, ktoré by mali byť schválené, aby bola naplnená vatikánska zmluva. Nastalo ticho a vláda i cirkev sa mohli zaoberať len svojimi problémami.

    Politici, ktorí by radi robili čistú politiku, lebo nemajú vhodnú ideológiu (socialistická nie je v móde a kapitalistická nevonia masám) sa snažia lavírovať ako sa len dá a preto nadbiehajú cirkvám v nádejí, že si získajú veriacich voličov a nevyvolajú spory vo vlastných ideovo roztrieštených stranách. Nie je to len "Ficov" vynález, robí to i Putin v Rusku. Kríza je ako železná guľa, ktorá ťahá štáty ku dnu a rozumný vojvodca nebojuje na viacerých frontoch súčasne.

    89 prebudil v ľuďoch sebavedomie a v istých situáciách sa začínajú dožadovať (ak sa necítia ohrození) aby boli rešpektované ich názory. Dnes to vidíme aj medzi veriacimi. Tak ako sa v "perestrojke" začali ľudia dožadovať práva hovoriť do veci, tak aj teraz v cirkvi vidíme, že veriaci chcú aby ich hlas bol vypočutý.

    Istým spôsobom sa ocitla pomerne veľká časť veriacich, ktorí majú výhrady voči tomu čo robí, ako sa správa cirkev, na jednej lodi s občanmi ktorí sú bez náboženského vyznania a neradi vidia bratríčkovanie cirkvi a štátu. Záleží na tom, či budú vhodné okolnosti aby sa obe skupiny začali hlasno dožadovať odluky a riešenia financovania cirkvi. V takej situácii aj politici chytia iný vietor do plachát a môže sa začať blýskať na nové časy.

    Ak niekoho viníme za stav ktorý tu dnes je, mali by sme povedať že v mnohom sú si na vine samotní občania - veriaci i neveriaci - ak sa nedožadujú zmien dôraznejšie. Ale ako mnohé veci aj táto problematika veľmi závisí od medzinárodného vývoja. To čo sa deje v cirkvi v poslednom období i po demisii pápeža, môže zmeny urýchliť.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. suhlasim, som za odluku, o tom so pisal
    http://ilias.blog.sme.sk/c/302430/Kolko-by-asi-stala-veriacich-odluka-cirkvi-od-statu.html

    OdpovedaťOdstrániť
  3. AMEN.

    Absolútny súhlas, a je pre mňa skutočne udivujúce, že doteraz nikto z politikov, a to dokonca ani takých ako z SaS, sa verejne rázne postavil voči zmluve s Vatikánom, a verejne nedal jasný dôkaz ľuďom (napr. jej kompletné znenie) prostredníctvom tak využívaných médií a sociálnych sietí, že ide o vlastizradu tých, ktorí sa nielen dnes uchádzajú o prezidentský post!
    Ľudia (odhadol by som to na 95%) nemajú ani poňatie o obsahu tejto zmluvy (ja som si stiahol jej znenie), nevedia čo je jej cieľom, aké podmienky si kladie voči štátu, a čo bude znamenať pre všetkých občanov bez rozdielu, najmä pre inoveriacich a neveriacich (v podstate už dnes sú prijaté takmer všetky jej body okrem napr. výhrade vo svedomí).

    Chýba tu aktívny prístup tých, ktorí by mohli niečo zmeniť, vy pán Chmelár a pár ďalších aspoň ako-tak upozorňujete na podobné problémy, ale chýba tu hybná sila, niekto (alibisticky poviem) kto bude mať peniaze, a vytvorí možno OZ alebo projekt, ktorý bude masovo informovať, a niekedy stačí tak málo..., ak stačili niekomu billboardy so zábermi z potratu, tak niečo podobné by bolo potrebné aj voči napr. zmluve s Vatikánom, navyše, najmä mladí ľudia vedia byť aktívni, ak majú akože už hotovú vec, a vedia sa "natočiť" na témy už otvorené.
    Mať tak peniaze.... už visia billboardy, letáky, booklety, webová stránka..., aktivisti v uliciach...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Na Vas odsek s otaznikmi som najhutnejsie odpovede nasla uz pred nejakym casom v blogu Mariana Sarkozyho (najma posledna cast - Preco katolici volia SMER?): http://blog.tyzden.sk/marian-sarkoezy/2012/06/25/co-konkretne-na-demokracii-nefunguje/ Dlhsie mi ale vrta v hlave otazka: s cim KB pridu, ked na ludi prestane zaberat socialna retorika? A kedy? Priznam sa, ze stadiony a olympiada ma aj tak riadne zaskocili.

    OdpovedaťOdstrániť