Priateľský list slovenským katolíckym biskupom

Vážení páni biskupi! Volím formu priateľského listu, lebo nie som biskupom, aby som písal pastierske listy a čo je ešte dôležitejšie – nepovažujem ľudí ani za ovce, ani za stádo, ktoré potrebuje pastiera. Považujem ich za rovnocenné bytosti, ktoré si zaslúžia úctu a rešpekt. Zvyčajne necítim potrebu vyjadrovať sa k vašim vnútorným záležitostiam, lebo nie som katolík. Dôvod, prečo dnes robím výnimku, spočíva v skutočnosti, že dnešným pastierskym listom ste úplne zbytočne urazili významnú časť slovenskej spoločnosti, najmä ženy a homosexuálov. Napriek tomu a práve preto, že nepatrím ani k jednej z týchto skupín, cítim povinnosť ohradiť sa voči nespravodlivým až absurdným obvineniam na adresu ľudí, ktorí vám nič neurobili. Vlastne robím to, čo by mal robiť podľa učenia Ježiša Nazaretského každý kresťan.

     Už dlhodobo ma fascinuje vaša monotematická posadnutosť sexom, ktorá je odtrhnutá nielen od reality, ale aj od apelov hlavy katolíckej cirkvi, pápeža Františka. Je to prinajmenšom čudné, ak slová tohto veľkého a múdreho muža beriem oveľa vážnejšie ako vy, jeho podriadení. Dovoľte mi preto, aby som ich pripomenul nielen vám, ale aj katolíckym veriacim a širokej slovenskej verejnosti, pretože ste sa ani neunúvali informovať o obsahu pápežovho prelomového dokumentu, exhortácii Evangelii gaudium (Radosť evanjelia). Rímsky biskup v nej na vašu adresu hovorí: „Často sa správame ako kontrolóri milosti a nie ako jej prívrženci. Cirkev ale nie je colnica, je otcovským domom, kde je miesto pre každého i s jeho úmorným životom.“ Práve v súvislosti s vaším najnovším pastierskym listom dávam do vašej pozornosti najmä tieto myšlienky vášho najvyššieho predstaviteľa, pápeža Františka:

 

- Cirkev by mala vo svojom neustálom rozlišovaní rozoznať aj to, že jej vlastné zvyky, ktoré nesúvisia priamo s jadrom evanjelia, ale sú veľmi zakorenené v dejinách, už nie sú interpretované rovnako a ich posolstvo spravidla nie je vnímané zodpovedajúcim spôsobom. Nemajme strach ich zrevidovať. (43)

- My kresťania trváme na uznávaní druhého, na hojení rán, na budovaní mostov, nadväzovaní vzťahov a vzájomnej pomoci „nesenia bremena jeden druhému“ (porovnaj Gal 6,2). Dnes vznikajú mnohé formy združení na obranu práv a pre dosiahnutie týchto šľachetných cieľov. Smäd po zdieľaní sa tak prejavuje u mnohých občanov, ktorí chcú byť tvorcami sociálneho a kultúrneho pokroku. (67)

- Niektorí z nás sa považujú za nadradených voči druhým, pretože sa držia určitých noriem alebo preto, že sú neochvejne verní určitému katolíckemu štýlu minulosti. Domnelá vieroučná či disciplinárna istota zadáva podnet k narcisistickému a autoritárskemu elitárstvu, kde sa namiesto evanjelizovania analyzujú a klasifikujú tí druhí a namiesto uľahčovania prístupu k milosti sa plytvá energiami na kontrolovanie. V oboch prípadoch nie je ozajstný záujem ani o Ježiša Krista, ani o blížnych. (94)

- V tomto kontexte sa živí márnivosť tých, ktorí sa uspokojujú s tým, že majú určitú moc, a radšej sú generálmi porazených vojsk ako prostí vojaci oddielu, ktorý pokračuje v boji... Pestujeme svoju neobmedzenú predstavivosť a strácame kontakt s ťažkou realitou nášho veriaceho ľudu. (96)

- Kto upadol do tohto zosvetštenia, pozerá sa zhora, diskvalifikuje tých, ktorí mu kladú otázky, neustále poukazuje na chyby druhých a je posadnutý zdaním. Je to desivá skazenosť pod zdaním dobra. (97)

- Dožadovanie sa legitímnych práv žien, počínajúc pevným presvedčením, že muži a ženy majú tú istú dôstojnosť, kladú cirkvi hlboké otázky, ktoré ju provokujú a nemožno ich proste obísť. (104)

 

     To sú len niektoré otázky, ale mali by vám ich klásť predovšetkým veriaci, mali by sa pýtať, čo si to vôbec dovoľujete, ignorovať slová napomínajúcej kázne „námestníka Krista na zemi“. Pápež František udal nový smer v katolíckej cirkvi i v dialógu s príslušníkmi iných vierovyznaní a svetonázorov. Vy ste sa po tejto ceste nevybrali. Odopierate vari svojmu pápežovi poslušnosť?

     To je však vaša vnútorná záležitosť. Čo však nie je vašou vecou, je ten oheň a síra, ktorú púšťate na ľudí iných ako vy. Znepokojuje ma tá ľahkosť, s akou odsudzujete človeka, na strane ktorého by ste mali stáť. Ako opúšťate svoje najvznešenejšie, ale aj najťažšie prikázanie milovať nielen svojich blížnych, ale aj svojich nepriateľov. Ako veľmi krivdíte ľuďom, ktorých ste sa neusilovali ani len pochopiť. Stojím na strane týchto ľudí, lebo majú právo na lásku, právo na vlastnú dôstojnosť a právo na rovnosť, ktorú im podľa kresťanskej viery zaručuje aj váš Boh. Stojím na strane utláčaných, diskriminovaných a biednych, ktorých ste vy z pozície svojej pýchy toľkokrát opustili. O akej „kultúre smrti“ hovoríte? Kto vám dal na toľkú aroganciu právo? Neopierate sa vo svojich útokoch ani o Evanjelium, ani o iné biblické texty, ani o pokyny pápeža, iba o vlastné nepodložené predsudky a temné vášne. Vravíte, že máte pravdu, lebo Boh je pravdou (áno, to vravel aj Gándhí), lenže kresťanskou pravdou je láska. Bez nej spochybňujete úplne všetko.

    

     Ľudia, ktorí bojujú o svoju dôstojnosť, neprinášajú kultúru smrti, ale sú pre vás výzvou na pestovanie kresťanskej kultúry rovnosti a bratstva. Vy im však odpovedáte zavádzaním kultúry nenávisti a nezodpovedným štvaním ľudí v kostoloch. Je to hanebnosť, v ktorej zaniká váš duchovný rozmer. Ako je možné, že ste sa nedokázali postaviť pastierskym listom proti pedofílii vo vašich radoch? Ako je možné, že v čase, keď vás pápež vyzýva, aby ste sa viac venovali chudobným, ste opäť uviazli len v bahne kultúrnych vojen? Ako je možné, že ste sa nikdy nedokázali jednoznačne a dôrazne dištancovať od rastu agresívneho extrémizmu a vyhlásiť, že „ideológia založená na rasovej, národnostnej, triednej či náboženskej nenávisti je neprijateľná a nezlučiteľná s kresťanskou náukou“ – tak ako to urobila vaša bratská evanjelická cirkev v súvislosti s tohtoročnými župnými voľbami? Je pre vás vari fašizmus prijateľnejší ako ľudské práva? Je pre vás stupňujúca sa nenávisť v slovenskej spoločnosti menším nebezpečenstvom ako rodová rovnosť?

     Vyzývam vás, aby ste opustili tento militantný slovník a vrátili sa k úlohám, ku ktorým vás zaviazal pápež František. Aby ste stáli vždy na strane človeka, jeho potrieb, starostí, nádejí – nie na strane nenávisti, ktorá rozdeľuje ľudí. Lebo najdôležitejšie zo všetkého je zostať človekom. To je ten základ, z ktorého vyrastajú všetky ľudské bytosti s rovnakým cieľom: všetci hľadáme šťastie a nechceme trpieť. Rozumiem tomu, čo chce pápež, rozumiem tomu, čo chce dalajláma, rozumiem tomu, čo chcú všetci ľudia dobrej vôle, ale nerozumiem ani vašim cieľom, ani vašim pohnútkam, ani vašim činom. Preto vás vyzývam, aby ste sa za prudké a nespravodlivé slová, ktorými ste urazili veľa slušných ľudí, verejne ospravedlnili. Snáď vo vás ešte ostalo toľko pokory, aby ste si uvedomili, že Vaším poslaním je šíriť lásku, nie ubližovať iným.