Dlho som hľadal inšpiratívny príklad ako
je tento a dlho som si myslel, že neexistuje. Dnes vám chcem predstaviť
muža, s ktorého politikou nemusíte súhlasiť, ale ktorého ľudský rozmer je
nielen v našich pomeroch, ale aj v svetovom meradle nevídaný
a neprehliadnuteľný. Keď ľudia pohŕdajú prepychovým životom cirkevných
hodnostárov a so sympatiami sa pozerajú na gestá skromnosti nového pápeža
Františka, len málokto z nich požaduje takú istú vernosť chudobe od
politikov. Mnohí majú, naopak, akési tradičné pochopenie pre štátny prepych,
ktorý nazývajú „reprezentatívnosťou“ a ak aj kritizujú bohatstvo politikov
a nadávajú na ich plytvanie, tak často iba preto, lebo by chceli byť na
ich mieste. V časti verejnosti sa dokonca zakorenila naivná predstava, že
ľudia by mali do politiky vstupovať bohatí, lebo potom už vraj nebudú kradnúť.
Skúsenosť s Pavlom Ruskom, Jirkom Malchárkom, ale napríklad aj so Silviom
Berlusconim a ďalšími rozmetala takéto smiešne úvahy na prach. A z tohto
zvláštneho zmätku pokrytectva a nenásytnosti sa vynoril človek, ktorý na
politickej scéne pôsobí ako apoštol skromnosti.
Uruguayský prezident José Mujica býva
označovaný za „najchudobnejšieho prezidenta na svete“. On sám však tento titul
odmieta a hovorí, že to nie je chudoba, ale voľba. Populárny El Pepe (ako ho prezývajú) dáva 90 percent svojho príjmu na
charitu (väčšinou na zlepšenie bývania pre chudobných) a ponecháva si len
priemerný plat Uruguajčana. Odmietol sa nasťahovať do prepychového
prezidentského sídla so 42 zamestnancami a zostal naďalej bývať
v okrajovej chudobnej štvrti hlavného mesta v polorozpadnutom starom
dome s menším pozemkom, na ktorom
jeho žena pestuje chryzantémy. Jeho protikandidát Luis Alberto Lacalle, nad
ktorým vyhral roku 2009 voľby s veľkým náskokom, sa mu vysmieval, že jeho dom je skôr jaskyňa, no tento výrok paradoxne pomohol viac Mujicovi. Ako hlava štátu jazdí naďalej na svojom dnes už
legendárnom starom belasom autíčku Volkswagen Beetle z roku 1987, ktoré
sám šoféruje. Pôdu, na ktorej pestujú kvety, obrába taktiež sám, bielizeň
suší na šnúre na dvore a stará sa o chorého trojnohého psa. „Žil som tak väčšinu svojho života,
a s tým, čo mám, sa mi žije dobre, toto je moja slobodná voľba,“
povedal novinárom prezident, ktorý pôsobí skôr ako dobrosrdečný starček než
štátnik, nikdy nenosí kravatu a drahé obleky, je vegetariánom a pije bylinkové
nápoje z dutej tekvice. O jeho bezpečnosť sa starajú iba dvaja muži
v civile v zaparkovanom aute na poľnej ceste, ostatných poslal preč.
Napriek tomu, že je to ľavicový politik, El
Pepé nie je medzi socialistami vo svete takou hviezdou ako Hugo Chávez alebo
Evo Moráles. A je príznačné, že keď José Mujica odštartoval prezidentskú
kampaň, vyhranil sa práve voči týmto dvom pánom a sľúbil voličom, že
nebude viesť krajinu takým pompéznym štýlom ako oni dvaja. Často cituje Senecu,
že chudobný nie je ten, ktorý má málo, ale ten, ktorý chce stále viac. Tento
askét hlása, že jeho cieľom je vytvoriť štát, v ktorom nie je nijaký
rozdiel medzi prezidentom a Vaším susedom. O náboženských otázkach
hovorí, že Boha stále hľadá.
Mujicov život najviac ovplyvnil odboj
proti diktátorskému režimu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch.
V krutom väzení, často mučený (dva roky ho držali na samotke na dne úzkej
studne), strávil takmer pätnásť rokov. „Väzenie
ma naučilo, že človek môže vždy začať odznova,“ hovorí o tomto období.
Prepustili ho v roku 1985 po obnovení demokracie a roku 1992 založil
ľavicovú stranu Hnutie ľudovej účasti. Mimochodom, jeho manželkou je jeho
spolubojovníčka z odboja a senátorka so zaujímavým slovenským menom
Lucia Topolansky.
Samozrejme, že má aj nemálo odporcov.
Konzervatívnych voličov pohoršuje, že El Pepe chce zrovnoprávniť homosexuálov,
zaviesť právo na potrat a legalizovať marihuanu. No zároveň sa zasadzuje
za výrazné využívanie obnoviteľných zdrojov energie a na summite Rio + 20
sa vášnivým prejavom vyprofiloval za neoficiálneho lídra latinskoamerických
krajín v boji za trvalo udržateľný život. Kritizuje nadbytočnú spotrebu,
obviňuje svetových vodcov, že sú posadnutí vidinou hospodárskeho rastu,
poukazuje na obmedzenosť zdrojov a vyzýva k väčšej zodpovednosti
a zmene životného štýlu.
Patrím medzi ľudí, ktorí nemajú vo zvyku
vážiť si politikov. Ale takýto štýl politiky je podľa môjho hlbokého
presvedčenia nádejou pre všetkých, ktorí veria v lepší svet. Nepožadujem
od každého, aby žil práve takto. Ale ak chce niekto poriadne zarábať, nech ide
do súkromného sektora. Služba verejnosti by mala byť niečo ako rehoľa. Nie je
za tým pokrytecký príkaz, aby si poslanci zmrazili platy na rok o päť
percent a aby ministri znížili počet štátnych zamestnancov. Je to životná
voľba. Nemusíš svoj život zasvätiť tomu, aby si sa staral o blaho štátu,
rozkvet krajiny a šťastie ľudí. Ale ak to robíš, rob to ako poslanie, ako
životnú filozofiu, nie ako biznis alebo zamestnanie. Len takíto politici dokážu
zostať čistí, neskorumpovaní, verní svojej úlohe a ľuďom, ktorí do ich rúk
vložili dôveru. Je nám to smiešne? Ale nesmejeme sa skôr sami sebe
a svojim nárokom? Celá civilizácia dnes stojí pred svojou najväčšou
štrukturálnou krízou a my sa z nej nevymotáme iba vládnymi
opatreniami, ale predovšetkým zásadnou zmenou životného štýlu. Osobný príklad
je tou najlepšou cestou, ako vrátiť do verejného života dôveru ľudí, bez ktorej
je demokracia mŕtva. Keby aspoň časť politikov nasledovalo príklad Josého
Mujicu, svet by mohol byť lepší. A hoci je príklad uruguayského prezidenta
skôr výnimočný, o to viac si zaslúži pozornosť, uznanie a možno aj
rešpekt.
(foto New York Times)
Citát od Senecu : Chudobný nie je ten, ktorý má málo, ale ten, ktorý chce stále viac.
OdpovedaťOdstrániťTo pasuje aj na vyhlásenie polských biskupov k Veľkej noci.
alebo aj:
Odstrániť'Nie je bohatý len ten, kto vlastní majetok, ale aj ten kto málo potrebuje.'
Aristoteles
Clovek bohaty duchem
OdpovedaťOdstrániťJa by som poopravil príslovie,ktoré najčastejšie používajú slovenskí kňazi :"chudoba cti netratí". Myslím si,že tratí a veľmi.chudoba je nešťastie a musí byť,aby boli bohatí.Na to,aby bol jeden bohatý človek,musí byť rádovo niekoľko násobok chudobných,ktorí na toho bohatého pracujú.A už sme pri vykorisťovaní a marxistickom rozďeľovaní.Nadprodukt,ktorý vyrobia robotníci,si majiteľ privlastní,čím zhromažďuje bohatstvo,ktoré použije na nové investície.peniaze robia peniaze,pravda. Je to také jednoduché,ale dnes je moderné odmietať marxizmus,ako učenie,ktoré zlyhalo.Dnes sa zisky robia po prvé,až po tretie v bankovníctve,po čtvrté,až po šieste v obchode,po siedme v kriminalite po ôsme v šoubiznise a po deviate vo výrobe.
OdpovedaťOdstrániťJa by som za príklad chcel poznať skôr človeka,ktorý dokáže uspokojiť skromné nároky všetkých ľudí na zemeguli,aby nehladovali,nežobrali,nestrádali pod mostami.Pridať sa k chudobe je síce pekné,ale málo produktívne a prijímať charitu,je pre človeka nedôstojné a dehonestujúce.Spoločnosť má vytvoriť také podmienky,aby každy mohol prežiť svoj jediný život dôstojne v skromnosti,ale dostatku.
Milan Ricsin