Rodina ako najvyššia hodnota je nemorálna priorita

     Nezávislý pozorovateľ, ktorý sa díva na slovenskú realitu s odstupom a nadhľadom, musí až žasnúť, ako sa politickým stranám podarilo urobiť z ochrany rodiny, ktorá je chránená zákonom celé desaťročia, ústredný politický problém a hlavnú tému prezidentskej kampane. Ešte zarážajúcejšie je, ako na túto udičku skočili voliči. Nežiadajú od svojich zástupcov väčšiu ochranu ľudí ohrozených nezamestnanosťou a kriminalitou, nežiadajú ochranu slabších, handicapovaných a diskriminovaných, ale vedú vášnivé diskusie o tom, ako by mala vyzerať správna rodina a kto si ju viac váži.

     Do tejto emóciami nabitej atmosféry sa pokúsim vstúpiť kacírskou otázkou, či za naše problémy nemôže práve prehnaný dôraz na rodinu. Iste, môže sa to zdať šokujúce, zvlášť v prostredí vybičovanom hysterickými záchvatmi preukazovania verejnej lojality k rodine. Veď kto by neľúbil svoje deti, svojich rodičov a súrodencov? Každý politik vie, že na verejnosť najlepšie zapôsobí zdôrazňovaním svojej oddanosti k rodine, hoci vyznanie „milujem svoju rodinu“ má asi taký význam ako vyhlásenie „rád dýcham“. Je teda rodina skutočne tou najvyššou hodnotou?

 

     Jeden z prvých mysliteľov, ktorý túto zdanlivo samozrejmú tézu spochybnil, bol americký politológ Edward Banfield známy predovšetkým svojou klasickou knihou Morálny základ zaostalej spoločnosti (1958). Hneď na úvod treba zaujatých čitateľov upozorniť, že Banfield nebol nijaký liberál. Bol poradcom troch republikánskych prezidentov (Nixona, Forda a Reagana) a do konca života žil v usporiadanej rodine. Pozorovanie vzťahov v malej juhotalianskej obci, odkiaľ pochádzala jeho manželka, ho však priviedlo k rozpracovaniu teórie o tzv. amorálnom familizme. Banfield opísal situáciu, ako rodinná solidarita znížila dôveru v politické spoločenstvo ako celok. Dedinčania svoj úspech nespájali s úspechom vlasti a občianskej spoločnosti, ale snažili sa maximalizovať výhody svojej rodiny všetkými dostupnými prostriedkami bez ohľadu na to, aký dopad to malo na širšiu spoločnosť. Úsilie obetovať verejné blaho bezprostredným sebeckým výhodám pre vlastnú rodinu označil Banfield za jeden z hlavných rozlišovacích znakov mafie. Americký mysliteľ predpokladal, že zaostalosť tejto spoločnosti bezprostredne súvisí s neschopnosťou dedinčanov konať pre spoločné dobro širšieho celku alebo pre akýkoľvek iný cieľ presahujúci bezprostredný záujem ich rodiny. Tieto úvahy potvrdil výskum Alberta Alesina a Paoly Giuliani zhrnutý do štúdie Moc rodiny (2007). Na vzorke 80 štátov dokázal, že tam, kde sú rodinné väzby najslabšie, je úroveň občianskej a politickej angažovanosti najsilnejšia a dôvera v spoločnosť najvyššia. Celkom pochopiteľne sa na prvých priečkach spoločenskej angažovanosti a súdržnosti umiestnili vyspelé severské demokracie a najzaostalejšie štáty tvoria chvost tabuľky s najsilnejším dôrazom na rodinu.

     Je teda najvyšší čas, aby sme sa zamysleli nad tým, či toľko zdôrazňovaná úloha rodiny by mala byť naozaj tou najvyššou hodnotou. Podľa môjho názoru je fetišizácia rodiny priamo zodpovedná za stav klientelizmu, korupcie a rozkrádania v tejto krajine. Je vyjadrením ľahostajnosti voči spoločenskej zodpovednosti, apatie voči verejnému životu a v neposlednom rade sociálneho egoizmu. Uzavreté rodinné klany fungujú skôr ako základné bunky organizovaného zločinu, než základné bunky spoločnosti, ich jediným cieľom je profit vlastných členov za akúkoľvek cenu, aj na úkor ostatných spoluobčanov. Navzájom si nedôverujú, odmietajú vzájomnú pomoc (okrem prípadov, keď ide o spoločný zisk) či dokonca bránia ostatným v dosiahnutí úspechu, lebo veria, že šťastie iných by mohlo poškodiť ich vlastné záujmy. A toto sebectvo posväcujú silným náboženským založením, ktoré je viac tradíciou ako živou vierou. Lebo v konečnom dôsledku si pri konflikte rodiny s cirkvou vždy vyberajú rodinu, ktorá je pre nich najvyššou formou identity. Práve pre tieto spoločné prvky dával Edward Banfield amorálny familizmus do súvislosti s mentalitou mafie.

     Rodinkárstvo je prekliatím tejto spoločnosti. Ničí v nás prirodzenú sociálnu solidaritu i obyčajnú ľudskosť, deformuje všeľudské hodnoty a škodí spoločnosti. Človeku, ktorý tvrdí, že na prvom mieste je u neho rodina, by nemali zveriť verejné zdroje. Ak chceme zmeniť Slovensko k lepšiemu, nemusíme sa vzdať rodiny, ale musíme opustiť familizmus ako deštruktívnu ideu, musíme posilňovať spoločenské väzby, zdieľanú zodpovednosť a spoločné ciele. Nie rodina, ale spoločnosť by mala byť priorita. Lebo ak sa darí spoločnosti, darí sa aj rodinám. No ak sa darí rodinným klanom, trpí tým celá spoločnosť.

Priateľský list slovenským katolíckym biskupom

Vážení páni biskupi! Volím formu priateľského listu, lebo nie som biskupom, aby som písal pastierske listy a čo je ešte dôležitejšie – nepovažujem ľudí ani za ovce, ani za stádo, ktoré potrebuje pastiera. Považujem ich za rovnocenné bytosti, ktoré si zaslúžia úctu a rešpekt. Zvyčajne necítim potrebu vyjadrovať sa k vašim vnútorným záležitostiam, lebo nie som katolík. Dôvod, prečo dnes robím výnimku, spočíva v skutočnosti, že dnešným pastierskym listom ste úplne zbytočne urazili významnú časť slovenskej spoločnosti, najmä ženy a homosexuálov. Napriek tomu a práve preto, že nepatrím ani k jednej z týchto skupín, cítim povinnosť ohradiť sa voči nespravodlivým až absurdným obvineniam na adresu ľudí, ktorí vám nič neurobili. Vlastne robím to, čo by mal robiť podľa učenia Ježiša Nazaretského každý kresťan.

     Už dlhodobo ma fascinuje vaša monotematická posadnutosť sexom, ktorá je odtrhnutá nielen od reality, ale aj od apelov hlavy katolíckej cirkvi, pápeža Františka. Je to prinajmenšom čudné, ak slová tohto veľkého a múdreho muža beriem oveľa vážnejšie ako vy, jeho podriadení. Dovoľte mi preto, aby som ich pripomenul nielen vám, ale aj katolíckym veriacim a širokej slovenskej verejnosti, pretože ste sa ani neunúvali informovať o obsahu pápežovho prelomového dokumentu, exhortácii Evangelii gaudium (Radosť evanjelia). Rímsky biskup v nej na vašu adresu hovorí: „Často sa správame ako kontrolóri milosti a nie ako jej prívrženci. Cirkev ale nie je colnica, je otcovským domom, kde je miesto pre každého i s jeho úmorným životom.“ Práve v súvislosti s vaším najnovším pastierskym listom dávam do vašej pozornosti najmä tieto myšlienky vášho najvyššieho predstaviteľa, pápeža Františka:

 

- Cirkev by mala vo svojom neustálom rozlišovaní rozoznať aj to, že jej vlastné zvyky, ktoré nesúvisia priamo s jadrom evanjelia, ale sú veľmi zakorenené v dejinách, už nie sú interpretované rovnako a ich posolstvo spravidla nie je vnímané zodpovedajúcim spôsobom. Nemajme strach ich zrevidovať. (43)

- My kresťania trváme na uznávaní druhého, na hojení rán, na budovaní mostov, nadväzovaní vzťahov a vzájomnej pomoci „nesenia bremena jeden druhému“ (porovnaj Gal 6,2). Dnes vznikajú mnohé formy združení na obranu práv a pre dosiahnutie týchto šľachetných cieľov. Smäd po zdieľaní sa tak prejavuje u mnohých občanov, ktorí chcú byť tvorcami sociálneho a kultúrneho pokroku. (67)

- Niektorí z nás sa považujú za nadradených voči druhým, pretože sa držia určitých noriem alebo preto, že sú neochvejne verní určitému katolíckemu štýlu minulosti. Domnelá vieroučná či disciplinárna istota zadáva podnet k narcisistickému a autoritárskemu elitárstvu, kde sa namiesto evanjelizovania analyzujú a klasifikujú tí druhí a namiesto uľahčovania prístupu k milosti sa plytvá energiami na kontrolovanie. V oboch prípadoch nie je ozajstný záujem ani o Ježiša Krista, ani o blížnych. (94)

- V tomto kontexte sa živí márnivosť tých, ktorí sa uspokojujú s tým, že majú určitú moc, a radšej sú generálmi porazených vojsk ako prostí vojaci oddielu, ktorý pokračuje v boji... Pestujeme svoju neobmedzenú predstavivosť a strácame kontakt s ťažkou realitou nášho veriaceho ľudu. (96)

- Kto upadol do tohto zosvetštenia, pozerá sa zhora, diskvalifikuje tých, ktorí mu kladú otázky, neustále poukazuje na chyby druhých a je posadnutý zdaním. Je to desivá skazenosť pod zdaním dobra. (97)

- Dožadovanie sa legitímnych práv žien, počínajúc pevným presvedčením, že muži a ženy majú tú istú dôstojnosť, kladú cirkvi hlboké otázky, ktoré ju provokujú a nemožno ich proste obísť. (104)

 

     To sú len niektoré otázky, ale mali by vám ich klásť predovšetkým veriaci, mali by sa pýtať, čo si to vôbec dovoľujete, ignorovať slová napomínajúcej kázne „námestníka Krista na zemi“. Pápež František udal nový smer v katolíckej cirkvi i v dialógu s príslušníkmi iných vierovyznaní a svetonázorov. Vy ste sa po tejto ceste nevybrali. Odopierate vari svojmu pápežovi poslušnosť?

     To je však vaša vnútorná záležitosť. Čo však nie je vašou vecou, je ten oheň a síra, ktorú púšťate na ľudí iných ako vy. Znepokojuje ma tá ľahkosť, s akou odsudzujete človeka, na strane ktorého by ste mali stáť. Ako opúšťate svoje najvznešenejšie, ale aj najťažšie prikázanie milovať nielen svojich blížnych, ale aj svojich nepriateľov. Ako veľmi krivdíte ľuďom, ktorých ste sa neusilovali ani len pochopiť. Stojím na strane týchto ľudí, lebo majú právo na lásku, právo na vlastnú dôstojnosť a právo na rovnosť, ktorú im podľa kresťanskej viery zaručuje aj váš Boh. Stojím na strane utláčaných, diskriminovaných a biednych, ktorých ste vy z pozície svojej pýchy toľkokrát opustili. O akej „kultúre smrti“ hovoríte? Kto vám dal na toľkú aroganciu právo? Neopierate sa vo svojich útokoch ani o Evanjelium, ani o iné biblické texty, ani o pokyny pápeža, iba o vlastné nepodložené predsudky a temné vášne. Vravíte, že máte pravdu, lebo Boh je pravdou (áno, to vravel aj Gándhí), lenže kresťanskou pravdou je láska. Bez nej spochybňujete úplne všetko.

    

     Ľudia, ktorí bojujú o svoju dôstojnosť, neprinášajú kultúru smrti, ale sú pre vás výzvou na pestovanie kresťanskej kultúry rovnosti a bratstva. Vy im však odpovedáte zavádzaním kultúry nenávisti a nezodpovedným štvaním ľudí v kostoloch. Je to hanebnosť, v ktorej zaniká váš duchovný rozmer. Ako je možné, že ste sa nedokázali postaviť pastierskym listom proti pedofílii vo vašich radoch? Ako je možné, že v čase, keď vás pápež vyzýva, aby ste sa viac venovali chudobným, ste opäť uviazli len v bahne kultúrnych vojen? Ako je možné, že ste sa nikdy nedokázali jednoznačne a dôrazne dištancovať od rastu agresívneho extrémizmu a vyhlásiť, že „ideológia založená na rasovej, národnostnej, triednej či náboženskej nenávisti je neprijateľná a nezlučiteľná s kresťanskou náukou“ – tak ako to urobila vaša bratská evanjelická cirkev v súvislosti s tohtoročnými župnými voľbami? Je pre vás vari fašizmus prijateľnejší ako ľudské práva? Je pre vás stupňujúca sa nenávisť v slovenskej spoločnosti menším nebezpečenstvom ako rodová rovnosť?

     Vyzývam vás, aby ste opustili tento militantný slovník a vrátili sa k úlohám, ku ktorým vás zaviazal pápež František. Aby ste stáli vždy na strane človeka, jeho potrieb, starostí, nádejí – nie na strane nenávisti, ktorá rozdeľuje ľudí. Lebo najdôležitejšie zo všetkého je zostať človekom. To je ten základ, z ktorého vyrastajú všetky ľudské bytosti s rovnakým cieľom: všetci hľadáme šťastie a nechceme trpieť. Rozumiem tomu, čo chce pápež, rozumiem tomu, čo chce dalajláma, rozumiem tomu, čo chcú všetci ľudia dobrej vôle, ale nerozumiem ani vašim cieľom, ani vašim pohnútkam, ani vašim činom. Preto vás vyzývam, aby ste sa za prudké a nespravodlivé slová, ktorými ste urazili veľa slušných ľudí, verejne ospravedlnili. Snáď vo vás ešte ostalo toľko pokory, aby ste si uvedomili, že Vaším poslaním je šíriť lásku, nie ubližovať iným.

Menej bojovať a viac milovať

     Tento víkend bolo Slovensko posadnuté sexom. V sobotu žiadali sexuálne menšiny uznanie svojich práv, v nedeľu žiadali katolícki aktivisti zákaz potratov a v horách sa začala jelenia ruja...

     Prepáčte, musel som to trochu odľahčiť, lebo dnes budeme hovoriť o takej vážnej téme, až sa zdá, že sa kvôli nej pozabíjame, hoci obe strany tvrdia, že to robia v mene lásky. Naozaj sa nechcem zaoberať hlúpymi obvineniami z toho či ono tábora, veď plamenných prejavov už bolo dosť. Čo si chcú títo ľudia vyčítať? Kričať na organizátorov Dúhového pochodu, že si tento deň zvolili naschvál, aby zatienili Medzinárodný deň mieru, je taký nezmysel, ako obviňovať organizátorov Národného pochodu za život, že ich heslo „bojujme za život“ súvisí s tým, že v nedeľu bol Deň ozbrojených síl SR. Ak si chceme rozumieť, musíme sa najprv počúvať a sledovať namiesto pochodov niektorých skupín v uliciach aj ich myšlienkové pochody, preto to zoberme pekne od počiatku (alebo od počatia – ako by si želali ochrancovia nenarodeného života).

 

     Radikálne právo na potrat sformulovala americká feministická filozofia a predovšetkým profesorka morálnej filozofie slávneho Massachusettského technologického inštitútu Judith Jarvis Thomsonová. V roku 1971 jej vyšiel v časopise Princetonskej univerzity Philosophy and Public Affairs legendárny článok nazvaný Obhajoba potratu. Myšlienky a argumenty tohto textu sa dajú zhrnúť do dnes už klasickej vety, ktorú po nej opakuje niekoľko generácií feministiek: Žena má právo rozhodnúť sa, čo sa bude diať s jej vlastným telom. Thomsonovej argumentácia nie je založená na populárnych hádkach, či a odkedy má plod právo na život – toto právo nepopiera. Tvrdí však, že toto právo nemôže byť oddelené od práv bytosti, ktorej telo plod využíva. Práve v tom vidím kameň úrazu a bod, v ktorom sa rozchádzam s oboma súperiacimi tábormi.

     Nie som zástanca potratov – veruže nie. Viem, aká je to bolesť, keď pár príde o nenarodené dieťa a viem, akú úľavu prináša, keď niekomu pomôžete správne sa rozhodnúť – sám som jednu ženu prehovoril, aby si nechcené dieťa nechala. No zároveň viem, že takto lacno otázka nestojí. Britský filozof John Stuart Mill sformuloval v eseji O slobode jednu veľmi dôležitú tézu, ktorú by sme pri podobných dilemách mali mať vždy na pamäti: „Musí existovať oblasť, do ktorej sa právo nemá čo pliesť.“ Inými slovami, musia existovať situácie, v ktorých si moc nebude vynucovať naše svedomie. Opak by znamenal, že by sme z morálky urobili nielen slúžku teológie, ale aj otrokyňu práva. Preto napríklad podviesť manžela alebo manželku je v západnom svete nemorálne, ale nie je to trestné – ak len nechceme, aby sa naša právna kultúra približovala ku kultúre Saudskej Arábie. Áno, usmrtenie ľudského plodu je morálny problém. A nemožno ho degradovať na cynickú výhovorku „je to moje telo, môžem si s ním robiť, čo chcem“. Žena by si mala v tej chvíli uvedomiť, že už nerozhoduje len o svojom tele, ale aj o niekom inom. Ale v konečnom dôsledku by to malo byť predovšetkým jej vlastné rozhodnutie. Spoločnosť by mala podporovať zodpovedný prístup mužov k rodičovstvu a žien k materstvu – ale túto výchovu by mali ľudia absolvovať pred splodením dieťaťa – po počatí by to malo byť intímne právo ženy. Keď hovorím o intímnom práve, nemám na mysli Thomsonovej rezolútne a neempatické výkriky, akoby to automaticky znamenalo zelenú pre potrat. Mám na mysli iba to, aby sme v tom okamihu citlivo podporovali zodpovednosť samotnej ženy.

     Jedným zo základných argumentov katolíckych aktivistov a teológov je, že ľudský život má najvyššiu hodnotu a má prednosť pred akýmkoľvek iným rozhodovaním. Faktom je, že aj taký obhajca práva na potrat ako je austrálsky filozof Peter Singer priznáva, že liberálom sa dosiaľ nepodarilo nájsť žiadnu morálne opodstatnenú hranicu, ktorá by oddeľovala embryo od novorodenca. A ich argumenty zlyhávajú aj tam, kde treba vyvrátiť názory konzervatívcov, že plod je nevinnou ľudskou bytosťou. Napriek tomu je predčasné robiť z toho akékoľvek fatálne závery – konzervatívci totiž až príliš často zabúdajú na to, že ak hovoríme o vývine ľudského plodu, mali by sme za diskusný stôl okrem teológie prizvať aj vedu a filozofiu. Argumenty katolíckych fundamentalistov sa totiž často zakladajú na poverách, ktoré už dnes odmietajú aj významní teológovia – za všetky spomeňme aspoň názor tradovaný od čias stredovekej scholastiky, že dieťa nadobúda dušu, keď sa pohne v lone matky (dnešná veda už dokázala, že plod sa začína hýbať najneskôr v šiestom týždni po oplodnení, teda dávno predtým, než to matka začne cítiť). A predovšetkým, čoraz viac vedcov a filozofov odmieta tézu, že hodnota života plodu je rovnaká ako hodnota narodeného dieťaťa. Práve spomínaný austrálsky filozof Peter Singer, ktorého kniha Oslobodenie zvierat odštartovala medzinárodné hnutie za ochranu práv všetkých živých bytostí, nám pripomína, že ryba je z biologického hľadiska „uvedomelejšia“ ako trojmesačný ľudský plod. Toto poznanie môže byť pre mnohých tradicionalistov neprijateľné už len z princípu, no je dôležité pre pochopenie filozofickej výhrady, že nazvať katolícke aktivity „hnutím za ochranu života“ alebo „hnutím za právo na život“ je jednoducho nesprávne, nie je to dobrý názov.

     O čo ide týmto ľuďom? Chcú povedať, že každý život je hodný ochrany? Nie. Títo ľudia si nectia každý život. Je im cudzie environmentálne vnímanie rovnakej hodnoty všetkých biologických druhov, radi sa považujú za miláčikov Boha či Univerza a v zhode s biblickým učením sa tak trochu narcisticky vidia ako tí, ktorí panujú „nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi“. Väčšina z nich nemá morálne výčitky, keď si pochutnávajú na kuracích prsiach, teľacom rezni či bravčových klobáskach, hoci (citujme z Praktickej etiky Petra Singera) „teľatá, ošípané a dokonca aj zosmiešňované sliepky majú pred ľudským plodom obrovský náskok, a to bez ohľadu na štádium vývoja“. Iba ľudská arogancia nám bráni uvedomiť si, že medzi človekom a inými živočíšnymi druhmi nie je neprekonateľná priepasť a v prípade ťažko duševne postihnutých ľudí a vyvinutejších živočíchov sa dokonca prekrýva. Čiže motiváciu „ochraňovať život“ beriem len od katolíckych vegetariánov – v opačnom prípade by pri konfrontácii filozofických etických argumentov zlyhali.

     Takže to znamená, že títo ľudia chcú chrániť akýkoľvek ľudský život? Opäť nie. Vidieť v dave ľudí pochodujúcich za život napríklad Daniela Lipšica je chvíľami až zábavné, pretože to bol práve Daniel Lipšic, ktorý 6. februára 2003 najplamennejšie presviedčal poslancov nášho parlamentu, aby sa Slovenská republika zapojila do útoku na Irak. V tom prípade už necítil potrebu chrániť akýkoľvek nevinný ľudský život? V tom prípade bol ochotný akceptovať teóriu menšieho zla? Je život ľudského plodu cennejší ako život zdravého irackého dieťaťa? Alebo rómskeho? (Narážajúc na prítomnosť extrémistov v Košiciach). Je to rovnaká alebo aspoň podobná morálna dilema ako tá, ktorú podstupuje nešťastná tehotná žena.

     A tak sa dostávame možno k najpodstatnejšej myšlienke, že ľudský život je oveľa viac ako potratmi ohrozovaný neúctou. Neúctou voči tým, ktorí žijú v strašných podmienkach a nás ich situácia necháva chladnými. Neúctou voči trpiacim, ponižovaným, chudobným, vyčleneným z väčšinovej spoločnosti. Nie náhodou pápež František vo štvrtok upozornil, že katolícka cirkev sa až príliš zaoberá potratmi, homosexuálmi a antikoncepciou. „To nejde!“ povedal a zdôraznil, že je dôležité vnímať kontext. Táto kritika nebola motivovaná len tým, že vo svete neexistuje náboženstvo, ktoré by bolo také posadnuté sexom a zužovalo svoju prezentáciu a prítomnosť v spoločnosti na tieto otázky, ale najmä tým, že tento pápež naozaj považuje za najdôležitejšie sociálne témy. Nebojuje proti rozvedeným ženám a sexuálnym menšinám, ale proti „bôžiku peňazí“, ktorému sa ľudia oddali. Rodinu neohrozujú homosexuáli, ale chudoba, nezamestnanosť, rozkrádanie, alkoholizmus, drogy či domáce násilie. Tento pápež upriamuje pozornosť na reálne problémy a napriek tomu ho jeho ovečky ignorujú, náboženskí šialenci ho dokonca nazývajú slobodomurárom a na pochode si robia kortešačku politici, ktorí priviedli túto krajinu na pokraj sociálnej priepasti. Takto vyzerá záujem o skutočný život? Naozaj?

     Nezazlievam ľuďom ich presvedčenie, že ľudský život treba chrániť od počatia. Naozaj nie, mám k životu úctu. No podobne ako v iných prípadoch rešpektujem tento názor len potiaľ, pokiaľ je súčasťou ich osobného postoja, pokiaľ neslúži ako tlak na zmenu legislatívy  a obmedzenie práv tých, ktorých sa to týka – teda žien. Viera nemôže ignorovať vedecké poznatky a zasahovať do občianskych práv. A som presvedčený, že mnohí z toho rôznorodého davu v Košiciach, ktorí tam prišli v úprimnej viere a odhodlaní vyjadriť úctu k životu, by nesúhlasili s obsahom politizujúceho manifestu, ktorý im napokon vnútila Konferencia biskupov Slovenska.

     Na čo to teda všetko bolo dobré? Čo ukázal uplynulý aktivistický víkend? Predovšetkým v ňom bolo primálo porozumenia. Oba tábory pochodovali skôr proti sebe ako za niečo. Netýka sa to len týchto otázok. Ako dlhoročný mierový aktivista cítim, že aj doterajšia stratégia mierového hnutia je chybná, že je potrebné riešiť skôr príčiny ako následky konfliktov. Nemá veľký zmysel „bojovať“ v uliciach za život, za mier, za hocičo, ak ten boj nevyhráme u seba, ak nám uniká podstata, ktorá pramení v našej každodennej činnosti a správaní. Náboženstvo je v tomto ohľade také isté ako politika – živí sa dogmami a nespokojnosťou, nadradzuje skupinový záujem nad porozumením, vytvára spory, nedorozumenia a konflikty. Vojny, biedu a smrť neprekonáme snahou o porážku súpera, ale len uvedomením si vlastnej zodpovednosti. Ak zmeníme svoje vzťahy, zmení sa i spoločnosť. Nepotrebujeme náboženstvo lásky, potrebujeme lásku. Nepotrebujeme filozofiu života, potrebujeme úctu k nemu. Nepotrebujeme mierovú politiku, potrebujeme kultúru mieru. Nepotrebujeme ideológiu tolerancie, potrebujeme vzájomnú ohľaduplnosť, dobrú vôľu a z nej plynúcu snahu o porozumenie pre motiváciu niekoho, kto je iný ako my. Možno potom zistíme, že táto skúsenosť zdieľanej blízkosti nám vyhovuje viac a nebudeme si navzájom ničiť život.

Ako vyriešiť problém so sviatkom Sedembolestnej

     Pred rokom vláda potichu rezignovala na zámer okresať počet dní pracovného voľna, lebo narazila na odpor katolíckej cirkvi. Medzi najčastejšie sa objavujúcimi návrhmi totiž dominoval sviatok Sedembolestnej Panny Márie, no o jeho zaradení späť medzi pracovné dni nechcela Konferencia biskupov Slovenska ani počuť. A to napriek tomu, že tento deň nepatrí v katolíckej cirkvi medzi tzv. prikázané sviatky. Väčšina prikázaných sviatkov, ktorých slávenie je v RKC povinné, nemá charakter dňa pracovného pokoja, to však nebráni cirkevnej hierarchii, aby demagogicky zveličovala práve význam 15. septembra. Odvoláva (či skôr vyhovára) sa pritom na Základnú zmluvu so Svätou stolicou, v ktorej sme sa zaviazali tento sviatok dodržiavať.

 

     Práve Vatikánska zmluva je kameňom úrazu vzťahov štátu a cirkvi. Považujem ju vo svojej podstate za protiústavnú a jej prípravu a schválenie za bezprecedentný akt hraničiaci s vlastizradou. V mnohých bodoch totiž zasahuje do suverénnej zákonodarnej právomoci slovenského parlamentu, čo vo svete nemá obdobu. Je škandalózne, že tí istí ľudia, ktorí nadávajú na bruselskú centralizáciu, schválili bez mihnutia oka medzinárodnú zmluvu, ktorá zbavuje Slovensko časti právomocí v prospech iného štátu. Nielenže nám Vatikán nadiktoval celý rád úloh, ktorými sme sa zaviazali zvýhodňovať katolícku cirkev pred inými náboženskými a svetonázorovými spoločenstvami, ale Národná rada SR sa dokonca vzdala aj kontrolných právomocí, keď tesnou väčšinou odmietla návrh, aby pred uzavretím zmluvy s Vatikánom o finančnom zabezpečení RKC predložila vláda „súhrnnú informáciu o rozsahu, charaktere, spôsobe využitia a výnosoch hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý bol katolíckej cirkvi vrátený v súlade so zákonom č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam“.

     Vatikánska zmluva je jedným z najväčších škandálov v ponovembrových dejinách Slovenska, ktorej charakter sa dá porovnať iba s Mussoliniho konkordátom so Svätou stolicou. Vatikán dosiahol so Slovenskom takú silnú zmluvu a také výhody ako so žiadnym iným štátom v súčasnom svete. Je extrémne nevýhodná pre verejné záujmy štátu, ale mimoriadne výhodná pre politické špičky, ktorým ponúka mocenský kartel s katolíckou cirkvou. Nie je náhodné, že táto zmluva sa začala pripravovať za vlády Vladimíra Mečiara, pretože vyhovovala jeho autoritatívnym zámerom a Vatikán bol aj jediným štátom zo západných krajín, ktorý bol v tom čase ochotný slovenského premiéra prijať. Pri jej konečnom schválení sa počas prvej Dzurindovej vlády veľmi angažoval vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský a v parlamente loboval proti pozmeňujúcim návrhom poslanec František Mikloško.

     Otázka, ako to zmeniť, sa nevyrieši útokmi na RKC. O cirkvi nerozhodujú voliči, o štáte áno. Je teda najvyšší čas, aby sme pochopili podstatu problému: tí, ktorí nás klamú a vodia za nos, nie sú farári, ale v prvom rade politici. To oni porušujú ústavu, v ktorej je hneď na prvom mieste zakotvené, že „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. To oni zneužívajú svoje postavenie. To oni schválili nevýhodné zmluvy pre štát. Nikoho iného ako ich nemôžeme v demokratickej spoločnosti brať na zodpovednosť. Je príznačné, že mladý opozičný politik Robert Fico kritizoval prijatie Vatikánskej zmluvy, no ako premiér uzavrel s RKC také silné dohody ako nikto pred ním. Nie predseda KBS, ale predseda vlády SR má právo napadnúť túto zmluvu na medzinárodných súdoch a vynútiť si jej revíziu.

     Slovenská republika je podľa ústavy sekulárnym štátom. Sekulárny neznamená ateistický, ale svetonázorovo neutrálny. Tento princíp považuje väčšina teoretikov štátu a práva za nevyhnutnú podmienku demokracie, za jeden zo základných znakov republiky. Ak štát uprednostňuje sviatky jedného náboženstva, prestáva sa správať neutrálne, a teda sekulárne. To neznamená, že by chcel veriacim niekto tento sviatok „zakázať“ – ako hneď začali demagogicky vykrikovať náboženskí fanatici. To znamená len to, že by ich mali katolíci sláviť tak ako iné prikázané sviatky a nevyžadovať od štátu deň pracovného voľna. Veriaci by si mali uvedomiť, že cirkevné sviatky sú mocensky zneužívané. Na nedeľnej omši uvidíte politikov, ministrov, kandidátov na županov – aj takých, ktorí do kostola zvyčajne nechodia – ktorým cirkevná hierarchia poskytne priestor pre politickú propagandu. Verejnoprávna televízia zrušila pravidelnú politickú reláciu O päť minút dvanásť, ktorá sa mala zaoberať vládnymi škandálmi s finančnými skupinami a nahradila ju omšou. Hovorca RTVS Juraj Kadáš to odôvodnil tým, že aj v iných televíziách je štandardné prispôsobovať program štátnemu sviatku, ale to je hlboký omyl. Sviatok Sedembolestnej Panny Márie nie je štátnym, ale cirkevným sviatkom. A katolíkom by prospelo, keby svoju vieru prežívali bez mocenskej opory štátu.

     Jestvuje však aj kompromisné riešenie použiteľné v prípade, ak sa vláda nechce z rôznych dôvodov púšťať do zložitých rokovaní o týchto otázkach a nanovo otvárať Vatikánsku zmluvu – no zároveň chce dodržiavať princípy právneho štátu a ctiť si vlastnú ústavu: 15. september bol totiž v roku 2007 vyhlásený Valným zhromaždením OSN za Medzinárodný deň demokracie. Spojené národy vyzvali členské štáty, aby si tento deň uctili a kriticky prehodnotili stav demokracie doma i vo svete. Najmä na Slovensku, ktoré dusí čoraz väčší útlak oligarchie, je táto výzva viac ako aktuálna a mohla by priniesť nové iniciatívy na zlepšenie a prehĺbenie demokratického procesu, mohla by zintenzívniť celospoločenskú diskusiu a uľahčiť prijatie potrebných zmien. Radšej ako na omši v Šaštíne by som chcel vidieť slovenského premiéra, ktorý navrhuje legislatívne opatrenia na minimalizáciu vplyvu finančných skupín na chod štátu, ktorý navrhuje demokratizáciu volebných pravidiel, ktorý navrhuje mechanizmy na zvýšenie participácie občanov vo verejnom živote. Radšej ako na fotografiách s biskupmi by som chcel vidieť našich politikov, ako sa v tento sviatok rozprávajú s mladými ľuďmi o budúcnosti a dôležitosti demokracie. Dá sa to skĺbiť, chce to len politickú vôľu. Vatikánska zmluva nás totiž nezaväzuje ctiť deň Sedembolestnej ako štátny sviatok, ale rešpektovať ho ako deň pracovného pokoja. Návrat k ústavne zaručeným sekulárnym princípom tohto štátu by sa dal zrealizovať vyhlásením 15. septembra za štátny sviatok – Medzinárodný deň demokracie. Veriacim by to nijako neuškodilo, lebo by mali svoj deň pracovného voľna, ale štát by oficiálne oslavoval sekulárny sviatok demokracie. Dokážeme byť k sebe tolerantní a právne natoľko vyspelí, aby sme si ctili ústavu a zároveň rešpektovali náboženské tradície?

Prelomový krok v dialógu medzi kresťanmi a sekulárnymi humanistami

     Vo štvrtok, 23. mája 2013, pri rannej omši, predniesol pápež František slová, ktoré by nemali zostať bez výraznej odozvy, pretože ich považujem za prelomové. Hlava katolíckej cirkvi vyslovila presvedčenie, že ateisti nie sú druhoradí ľudia a treba k nim pristupovať ako k dobrým ľuďom. Toto zdanlivo banálne vyhlásenie je radikálnou zmenou v doterajšom prístupe Vatikánu a nič na tom nemení ani fakt, že vatikánsky hovorca Thomas Rosica sa rýchlo poponáhľal skorigovať pápežove slová dôrazným pripomenutím, že ak ateisti neprijmú Ježiša, všetci sa dostanú do pekla.

     Pápežove slová sú výnimočné a signalizujú, že tento muž si želá ozajstnú zmenu a že to nebude mať ľahké. O to viac ho treba podporiť. O to viac je dôležité, aby v tejto chvíli nevychádzali od ateistov posmešky, že ich sa to netýka, ale aby sekulárni humanisti pozitívne zareagovali na najústretovejšiu výzvu na dialóg medzi veriacimi a neveriacimi, akú sme kedy z úst pápeža počuli. Nie je to totiž samozrejmosť. Františkov predchodca Benedikt XVI. ateizmus tvrdo odsudzoval a nerobil pritom nič iné ako pápeži pred ním.

     Prenasledovanie ateistov má svoje hlboké historické korene a siaha až do antiky. Ateisti boli v dejinách väčšinou spoločnosti vždy stotožňovaní so zradcami, komunistami a vrahmi. Niet divu, že predsudky voči neveriacim nabrali obrovské až mytologické rozmery. A nemalo by prekvapovať ani to, že Adolf Hitler po nástupe k moci zakázal všetky voľnomyšlienkárske organizácie a vyhlásil: „Ujali sme sa boja proti ateistickému hnutiu, a to nielen v teoretických deklaráciách: nech nikto nepochybuje, že ho udupeme.“ Podľa presvedčenia väčšiny kresťanov ateista nemá svedomie ani zásady. Vraj aké by asi mohol mať, keď neverí v Boha. Pritom stotožňovanie ateizmu s konzumným spôsobom života je absurdné porovnávanie nesúvisiacich kategórií – je to niečo podobné, ako keby som stotožňoval kresťanstvo s rybármi a prostitútkami, pričom vieme, že jadro leží niekde úplne inde. Podobne aj ateizmus sa vzťahuje iba a len na nevieru v Boha, rovnako ako teizmus na jeho existenciu. Nič iné z toho vyvodiť nemožno.

     A čo na Slovensku? V relácii Slovenskej televízie 25. septembra 2008 o úlohe morálky v spoločnosti (do ktorej boli pozvaní zástupcovia všetkých cirkví vrátane moslimského imáma – ale nie ateisti) sa kresťanskí fundamentalisti vzácne zhodli s moslimami, že najväčšou hrozbou súčasného sveta nie sú vlastne ani teroristi, ale – ateisti. A aby toho nebolo málo, úplne to zaklincoval vtedajší mladý doktorand Katedry žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku a dnes oveľa známejší cirkevný analytik Imrich Gazda, ktorý sa vyznal, že by mal radšej za suseda moslima ako ateistu... Pred niekoľkými rokmi biskup Žilinskej diecézy Tomáš Galis a spišský diecézny biskup František Tondra vydali vyhlásenie, v ktorom uvádzajú, že pluralitný sekularizmus ničí kresťanské hodnoty slovenskej spoločnosti. V podstate ich k tomu posmelilo spoločné vyhlásenie pápeža Benedikta XVI. a hlavy gréckej pravoslávnej cirkvi zo 14. decembra 2006, v ktorom vyzvali na spoločný boj kresťanov proti sekularizmu, ktorý považujú za najväčšiu hrozbu modernej európskej spoločnosti. Nie sú v tom sami. Saudský kráľ Abdulah, hlava jednej z najodpornejších diktatúr na svete, vyzval pred piatimi rokmi monoteistické cirkvi, aby sa spojili proti ateizmu. Je pozoruhodné, že vzápätí sa všetci duchovní predstavitelia zasadzovali za medzináboženský dialóg – sekulárni humanisti sa však pod ich toleranciu zjavne nezmestia.

     Práve z týchto dôvodov má vyhlásenie pápeža Františka historický význam. Čokoľvek, čo znižuje nedôveru a strach medzi ľuďmi, považujem za dobrú vec. Keď Jorge Bergoglio hovorí, že kresťan sa nesmie vyvyšovať nad ateistu a má s ním spolupracovať, že máme pestovať „kultúru stretávania“, že ak budeme konať dobro, nakoniec sa naše cesty spoja, prehovára z neho ten najšľachetnejší duch humanizmu, to najlepšie, čo sa v ľudstve počas historického vývoja nazbieralo. Áno, aj pred ním zaznamenávame formálne ústretové gestá voči židom, evanjelikom a pravoslávnym, ale až pri tomto pápežovi cítiť, že to myslí úprimne. Jeho slová sú dôrazné a jednoznačné. Už niekoľko dní po svojom zvolení vyzval na posilnenie dialógu s inými náboženstvami, pričom výslovne zdôraznil, že má na mysli najmä dialóg s islamom, ponúkol olivovú ratolesť Číne a ďalším krajinám, ktoré doteraz s Vatikánom nemali nadviazané diplomatické vzťahy a už vtedy podotkol, že treba zintenzívniť aj kontakty cirkvi s ateistami, aby rozdiely, ktoré nás rozdeľujú a zraňujú, nikdy neprevážili nad túžbou budovať skutočne priateľské väzby medzi všetkými ľuďmi.

     Tento pápež je skrátka úplne iný formát. Aj z týchto dôvodov má a bude mať veľa nepriateľov medzi fundamentalistami všetkého razenia. Preto považujem za mimoriadne hlúpe vyhlásenie Medzinárodnej aliancie ateistov, ktorá Františkovu poznámku, že i neveriaci môžu prísť do neba, ostro odmietla s tým, že pápež im ponúka odmenu, ktorú nielenže nechcú, ale ani neveria, že existuje... Nie som katolíkom, ale takéto pyšné a márnomyseľné prejavy ma ani na sekundu nenechávajú na pochybách, na ktorej strane v tomto prípade stojím. Samozrejme, celá situácia sa z pohľadu neveriacich môže javiť komická, ak ju vnímajú doslovne ako ponuku niečoho, po čom nie je medzi ateistami dopyt, ako pozvanie na zabíjačku pre vegetariána. Lenže pápež František nebo neponúka (napokon, ani nemôže). Ponúka ruku na zmierenie a spoluprácu a odmietnuť takéto gesto je skôr prejavom ľudskej malosti ako principiálnym postojom. Uzavretosť, ktorá nepripúšťa, že by mimo našej komunity nemohli byť dobrí ľudia, že by sme mali zlepšiť vzťahy s nimi, je ako múr, ktorý vedie k vojnám a násiliu – varuje Jorge Bergoglio a ja s ním nemôžem nesúhlasiť. Oveľa dôležitejšie a zmysluplnejšie ako delenie na kresťanov a moslimov, veriacich a neveriacich, Slovákov a Maďarov, Európanov a Číňanov, ľavičiarov a pravičiarov, chudobných a bohatých, heterosexuálov a homosexuálov, je delenie na humánnych a nehumánnych ľudí. A nepochopiť, že v zápase za humánnejší svet je pápež František náš vzácny spojenec, je takmer definíciou ideologickej obmedzenosti a popretím princípov sekulárneho humanizmu.

     Katolícka cirkev ešte nikdy nemala pápeža, ktorý by hlásal, že nie viera, ale morálka je cestou k spaseniu. Pre mňa osobne je to len potvrdením tézy, ktorú dlhodobo presadzujem a zastávam: že ľudia rôznych vierovyznaní a svetonázorov sa nedokážu stretnúť a dohodnúť na nejakej náboženskej platforme, ale len v priesečníku sekulárnej etiky. Ako povedal 17. októbra 2000 na Pražskom hrade tibetský duchovný vodca dalajláma, sekulárna etika neznamená apriórne odmietnutie náboženstva. Znamená len to, že všetky duchovné smery majú rovnaké práva. „V každom prípade sa mi vidí, že potrebujeme inú alternatívu, bez náboženského kréda, bez náboženskej viery. Snažte sa posilňovať a presadzovať tieto základné dobré ľudské vlastnosti... akými sú súcit, odpustenie, tolerancia, spokojnosť a sebadisciplína,“ povedal veľkoryso múdry muž, ktorý stojí na čele jedného z najväčších svetových náboženstiev. A my už len dodajme, že je to jediná cesta k tomu, aby sme sa tu navzájom nepozabíjali.

     Vyhlásenie pápeža Františka počas štvrtkovej rannej omše vysoko oceňujem a považujem ho za mimoriadne významný krok správnym smerom, za veľmi hodnotný príspevok k porozumeniu medzi ľuďmi. A ako nekatolík mu za tieto historické slová ďakujem a držím mu palce.

Služba vlasti ako rehoľa

     Dlho som hľadal inšpiratívny príklad ako je tento a dlho som si myslel, že neexistuje. Dnes vám chcem predstaviť muža, s ktorého politikou nemusíte súhlasiť, ale ktorého ľudský rozmer je nielen v našich pomeroch, ale aj v svetovom meradle nevídaný a neprehliadnuteľný. Keď ľudia pohŕdajú prepychovým životom cirkevných hodnostárov a so sympatiami sa pozerajú na gestá skromnosti nového pápeža Františka, len málokto z nich požaduje takú istú vernosť chudobe od politikov. Mnohí majú, naopak, akési tradičné pochopenie pre štátny prepych, ktorý nazývajú „reprezentatívnosťou“ a ak aj kritizujú bohatstvo politikov a nadávajú na ich plytvanie, tak často iba preto, lebo by chceli byť na ich mieste. V časti verejnosti sa dokonca zakorenila naivná predstava, že ľudia by mali do politiky vstupovať bohatí, lebo potom už vraj nebudú kradnúť. Skúsenosť s Pavlom Ruskom, Jirkom Malchárkom, ale napríklad aj so Silviom Berlusconim a ďalšími rozmetala takéto smiešne úvahy na prach. A z tohto zvláštneho zmätku pokrytectva a nenásytnosti sa vynoril človek, ktorý na politickej scéne pôsobí ako apoštol skromnosti.

 

     Uruguayský prezident José Mujica býva označovaný za „najchudobnejšieho prezidenta na svete“. On sám však tento titul odmieta a hovorí, že to nie je chudoba, ale voľba. Populárny El Pepe (ako ho prezývajú) dáva 90 percent svojho príjmu na charitu (väčšinou na zlepšenie bývania pre chudobných) a ponecháva si len priemerný plat Uruguajčana. Odmietol sa nasťahovať do prepychového prezidentského sídla so 42 zamestnancami a zostal naďalej bývať v okrajovej chudobnej štvrti hlavného mesta v polorozpadnutom starom dome s menším pozemkom, na ktorom  jeho žena pestuje chryzantémy. Jeho protikandidát Luis Alberto Lacalle, nad ktorým vyhral roku 2009 voľby s veľkým náskokom, sa mu vysmieval, že jeho dom je skôr jaskyňa, no tento výrok paradoxne pomohol viac Mujicovi. Ako hlava štátu jazdí naďalej na svojom dnes už legendárnom starom belasom autíčku Volkswagen Beetle z roku 1987, ktoré sám šoféruje. Pôdu, na ktorej pestujú kvety, obrába taktiež sám, bielizeň suší na šnúre na dvore a stará sa o chorého trojnohého psa. „Žil som tak väčšinu svojho života, a s tým, čo mám, sa mi žije dobre, toto je moja slobodná voľba,“ povedal novinárom prezident, ktorý pôsobí skôr ako dobrosrdečný starček než štátnik, nikdy nenosí kravatu a drahé obleky, je vegetariánom a pije bylinkové nápoje z dutej tekvice. O jeho bezpečnosť sa starajú iba dvaja muži v civile v zaparkovanom aute na poľnej ceste, ostatných poslal preč.

     Napriek tomu, že je to ľavicový politik, El Pepé nie je medzi socialistami vo svete takou hviezdou ako Hugo Chávez alebo Evo Moráles. A je príznačné, že keď José Mujica odštartoval prezidentskú kampaň, vyhranil sa práve voči týmto dvom pánom a sľúbil voličom, že nebude viesť krajinu takým pompéznym štýlom ako oni dvaja. Často cituje Senecu, že chudobný nie je ten, ktorý má málo, ale ten, ktorý chce stále viac. Tento askét hlása, že jeho cieľom je vytvoriť štát, v ktorom nie je nijaký rozdiel medzi prezidentom a Vaším susedom. O náboženských otázkach hovorí, že Boha stále hľadá.

     Mujicov život najviac ovplyvnil odboj proti diktátorskému režimu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. V krutom väzení, často mučený (dva roky ho držali na samotke na dne úzkej studne), strávil takmer pätnásť rokov. „Väzenie ma naučilo, že človek môže vždy začať odznova,“ hovorí o tomto období. Prepustili ho v roku 1985 po obnovení demokracie a roku 1992 založil ľavicovú stranu Hnutie ľudovej účasti. Mimochodom, jeho manželkou je jeho spolubojovníčka z odboja a senátorka so zaujímavým slovenským menom Lucia Topolansky.

     Samozrejme, že má aj nemálo odporcov. Konzervatívnych voličov pohoršuje, že El Pepe chce zrovnoprávniť homosexuálov, zaviesť právo na potrat a legalizovať marihuanu. No zároveň sa zasadzuje za výrazné využívanie obnoviteľných zdrojov energie a na summite Rio + 20 sa vášnivým prejavom vyprofiloval za neoficiálneho lídra latinskoamerických krajín v boji za trvalo udržateľný život. Kritizuje nadbytočnú spotrebu, obviňuje svetových vodcov, že sú posadnutí vidinou hospodárskeho rastu, poukazuje na obmedzenosť zdrojov a vyzýva k väčšej zodpovednosti a zmene životného štýlu.

     Patrím medzi ľudí, ktorí nemajú vo zvyku vážiť si politikov. Ale takýto štýl politiky je podľa môjho hlbokého presvedčenia nádejou pre všetkých, ktorí veria v lepší svet. Nepožadujem od každého, aby žil práve takto. Ale ak chce niekto poriadne zarábať, nech ide do súkromného sektora. Služba verejnosti by mala byť niečo ako rehoľa. Nie je za tým pokrytecký príkaz, aby si poslanci zmrazili platy na rok o päť percent a aby ministri znížili počet štátnych zamestnancov. Je to životná voľba. Nemusíš svoj život zasvätiť tomu, aby si sa staral o blaho štátu, rozkvet krajiny a šťastie ľudí. Ale ak to robíš, rob to ako poslanie, ako životnú filozofiu, nie ako biznis alebo zamestnanie. Len takíto politici dokážu zostať čistí, neskorumpovaní, verní svojej úlohe a ľuďom, ktorí do ich rúk vložili dôveru. Je nám to smiešne? Ale nesmejeme sa skôr sami sebe a svojim nárokom? Celá civilizácia dnes stojí pred svojou najväčšou štrukturálnou krízou a my sa z nej nevymotáme iba vládnymi opatreniami, ale predovšetkým zásadnou zmenou životného štýlu. Osobný príklad je tou najlepšou cestou, ako vrátiť do verejného života dôveru ľudí, bez ktorej je demokracia mŕtva. Keby aspoň časť politikov nasledovalo príklad Josého Mujicu, svet by mohol byť lepší. A hoci je príklad uruguayského prezidenta skôr výnimočný, o to viac si zaslúži pozornosť, uznanie a možno aj rešpekt.

 

(foto New York Times)

Smrť bez kríža

     Dnes si pripomíname výročie smrti jednej z najvplyvnejších postáv svetových dejín, Ježiša Nazaretského. Výnimočného človeka, ktorý hlásal radikálne vzdanie sa násilia, bezbrehú solidaritu so slabšími (nechať si len nevyhnutné veci, ostatné rozdať chudobným) a odmietnutie akejkoľvek kolaborácie so zvráteným režimom. Muža, ktorý chcel oslobodiť ľudí od každého druhu strachu a otroctva, či už to boli falošné istoty, túžba po pomste, paralyzujúca závisť a vôbec všetko, čo by odporovalo láske. Legendy, ktorá nezaprela vlastné princípy ani tvárou v tvár smrti. Toto je okamih, po ktorý som ochotný kráčať s veriacimi. Toto je bod, na ktorom sa dokážu zhodnúť humanisti s kresťanmi. Bol to veľký učiteľ nenásilia, ktorý svojím životom inšpiroval milióny ľudí a je hodný tej najvyššej úcty.

 

     Lenže Ježišovo ukrižovanie nebolo božím činom, ale obyčajnou surovou popravou. A to najdôležitejšie na Ježišovi Nazaretskom nie je jeho smrť, ale jeho život. Jednou z najabsurdnejších téz kresťanského učenia, s ktorou sa nemôžem stotožniť, je výkrik v Prvom liste apoštola Pavla Korintským: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márne je naše kázanie, márna je i naša viera.“ Nie je to len nejaká okrajová myšlienka, ktorá sa v dnešnej cirkvi potichu obchádza (ako sa napríklad zabúda na Ježišovo odporúčanie citované v Evanjeliu podľa Matúša, že ľudia sa nemajú modliť ako pokrytci na verejnosti, ale osamote, zamknutí v tichu svojej izby). Je to ústredná dogma celého kresťanstva, ktorú opakujú všetci teológovia: pre kresťanov nie je dôležité ani tak to, čo Ježiš učil, ako to, že vstal z mŕtvych. Teraz nejde ani tak o to, že dejiny katolíckej cirkvi tieto postoje plne potvrdzujú. Prekvapila ma skôr tá otvorenosť (ak nechcem povedať cynizmus), s akou to duchovní priznávajú. Takíto kresťania nám vlastne oznamujú, že keby im Kristus nesľúbil vzkriesenie, jeho etické normy by pre nich nemali zmysel. Neprejavujú mu úctu ako niekomu, kto im ohlásil zrod nového veku, ale ako niekomu, kto si ich čímsi zaviazal. Z hľadiska podstaty Ježišovho učenia je to vlastne až urážlivé. Cirkev Reči na hore normálne neverí a výkladom ju zbavuje sily. A vlastne nielen cirkev. Sme fascinovaní jednoduchou Ježišovou etikou, ale v praxi akoby sme sa zdráhali uveriť, že reťaz neprekonateľných konfliktov nie je nevyhnutná. Pokrytecky sme prijali jeho učenie len ako nevyhnutnú formalitu, ktorá je potrebná pre dosiahnutie vytýčeného cieľa a osobného prospechu. Ježišovo mravné posolstvo je pritom neúprosné: ty nesmieš nielen zabiť, ty nesmieš ani chcieť zabiť. Ba čo viac, ty nesmieš v sebe ani pripustiť pohnútku, ktorá by (v prípade, že by si ju nasledoval) viedla k zabitiu.

 

     Uvedomenie si, že kresťania vlastne neberú vážne to najcennejšie, čo na Ježišovi Nazaretskom je, totiž jeho učenie (lebo Ježiš od nás nechcel – napriek zjavným prejavom narcizmu - jeho uctievanie a už vôbec nie stavanie sôch a modiel, ale predovšetkým dodržiavanie stanovených mravných noriem, ktorých plnenie nás pozdvihne bližšie k nemu), bolo pre mňa šokom, ktorý ma donútil zamyslieť sa nad podstatou tejto viery a najmä významu smrti v nej.

 

Český religionista Otakar Funda vo svojej knihe Ježiš a mýtus o Kristovi nebol prvý, ktorý na základe skúmania pôvodu najznámejších kresťanských mýtov prišiel k záveru, že Ježiš sa nikdy nevyhlásil za syna Boha. Legendy o jeho božskom pôvode a zmŕtvychvstaní pochádzajú z neskorších čias a celé pôvodné učenie je zakalené vrstvami rôznych reinterpretácií. Kresťanská viera napokon ani nepochádza od Ježiša Nazaretského. Skutočná kresťanská viera vytryskla z rozjatrených emócií jeho frustrovaných prívržencov, ktorí sa po jeho poprave rozpŕchli a potrebovali posilniť vlastnú psychiku archaickým mýtom (známym už zo starého Egypta a Asýrie) o vzkriesení božstva. Príbeh o ukrižovaní je v evanjeliách doslova prešpikovaný citátmi známymi z textov gréckeho bájoslovia a helenistickej náboženskej literatúry. Formulovaná výpoveď kresťanskej viery pochádza až od Pavla z Tarzu, ktorý Ježiša nikdy nevidel, nepočul jeho myšlienky, ale bol presvedčený, že túto tézu mu zjavil sám Boh. Nie je náhodné, že najstaršími spismi Nového zákona sú Pavlove epištoly. Evanjeliá vznikli najskôr desať rokov po nich.      

 

Pavlova dogma o zmŕtvychvstaní je odrazom odvekej túžby človeka po večnosti. Základným rozlišovacím kritériom bohov a ľudí bola nesmrteľnosť božstva a dosiahnutie tejto hranice človeka vždy lákalo. Zároveň si však treba uvedomiť, že vedomie smrteľnosti stálo na počiatku kultúry, na úsvite ľudskej civilizácie. Práve uvedomenie si ohraničenosti ľudského života viedlo človeka k nadľudským výkonom, ktoré po jeho živote zanechajú stopu. Mýtus o tom, že túto hranicu je možné prekročiť, je nielen archaický, ale vo svojej podstate ničí racionálne jadro kresťanskej filozofie. Ako to vyjadril Nietzsche, zostáva z nej iba učenie o súde a návrate, učenie o smrti ako obetnej smrti, učenie o zmŕtvychvstaní, čím sa celý pojem blaženosti začaruje do akéhosi stavu po smrti. Skutočný život sa tak v konečnom dôsledku tejto smrti obetuje.

 

To neslýchané, to radikálne prevratné, to najoriginálnejšie, nie je na Evanjeliu vzkriesenie božstva – to je ošúchaný mýtus prebratý zo starších náboženských tradícií. Je to myšlienka, že nad radikálnym zlom môže zvíťaziť iba radikálna láska, ktorá obetuje všetky podmienky, všetky nároky na zadosťučinenie, vydáva sa až do krajností, bezvýhradne miluje a bezvýhradne odpúšťa. Ježišovi nejde o plnenie formálnych predpisov – tie nepovažuje vždy za záväzné - ale o intenzívnejšie napĺňanie lásky a spravodlivosti. Len táto láska má moc urobiť z nás nových ľudí. Práve táto rýdza filozofia bez následných náboženských mýtov je nesmrteľným odkazom tohto geniálneho učiteľa. Kto si toto neuvedomuje, nepochopil zo života a učenia Ježiša Nazaretského vôbec nič.

 

Centrálna dogma o zmŕtvychvstaní a spoliehanie sa na spasenie prostredníctvom pestovania kultu Ježiša Krista je hlavnou príčinou obludného pokrytectva spojeného s kresťanskými cirkvami. Očakávanie odmeny zbavuje morálny čin svojho etického významu. Toto účelové spojenie morálky a odmeny odmietol už Immanuel Kant. Mravný čin sa musí uskutočňovať iba kvôli nemu samému, iba kvôli tomu, že je správny, v opačnom prípade vedie ku konaniu, ktoré je síce niekedy v súlade s morálkou, oveľa častejšie jej však odporuje. Nový pápež František je muž pozoruhodných gest a prejavov, ale aj u neho ma zarazilo vyhlásenie, že ak sa katolíci nebudú spovedať Kristovi, skončia ako poľutovaniahodná mimovládka. Čo je na pomoci blížnemu bez náboženských dogiem poľutovaniahodné? Ja si naopak myslím, že taká medzinárodná charitatívna organizácia ako Oxfam dnes robí pre dobro človeka oveľa viac ako katolícka cirkev a robí tak nezištne, bez úmyslu evanjelizovať či vnucovať chudobným svoje ideologické pohľady. Myslím si, že ak podľa minuloročného zistenia tejto organizácie 25 najbohatších ľudí planéty by mohlo svojím príjmom odstrániť extrémnu chudobu celého sveta, že by to hravo dokázala aj Vatikánska banka (keby naozaj chcela). Myslím si, že takéto mimovládne organizácie robia pre odstránenie biedy, utrpenia a oslobodenie človeka neporovnateľne viac ako kresťanské cirkvi. Je naozaj zvláštne, že kresťanstvo sa cíti byť ohrozené možnosťou, že by Kristus nevstal z mŕtvych, ale necíti sa byť ohrozené skutočnosťou, že sa mu za dvetisíc rokov nepodarilo naplniť Ježišovo učenie.

 

Na Ježišovi Nazaretskom netreba oslavovať smrť, ale život. Nie ten fiktívny, nenaplnený, večný, ale skutočný, prežívaný, naplnený. Keby náš život bol večný, necítili by sme k nemu nijakú záväznosť, stratil by cenu, silu i tvorivý náboj. Naše želania sa síce môžu vzťahovať aj na nemožné veci, ako na to upozorňoval už Aristoteles, ale naučiť sa žiť s vlastnou smrteľnosťou bez strachu a nereálnych očakávaní, dať svojej ohraničenosti zmysluplný obsah v ňom samom a uvedomiť si, že morálna hodnota skutku nespočíva v účinku, ktorý od neho očakávame, ale v princípe, ktorým ho uskutočniť chceme, je prejavom eticky vyspelého človeka.

 

Ako nás učil Sokrates – netreba sa báť smrti, treba sa báť páchania bezprávia a ničomnosti na tomto svete. Všetky naše skutky, všetky naše myšlienky, všetky naše túžby by mali ústiť do výzvy žiť dobrý život, čo podľa Sokrata znamená pestovať spravodlivosť, cnosť a krásu života. Sokratovi nebola odmenou večnosť, ale samotná smrť s pocitom čistého svedomia. Preto aj slávny, šokujúci, neraz zle interpretovaný výkrik Epikura „Smrť sa nás netýka!“ nebol prejavom cynizmu a ľahostajnosti voči strate blízkych, ale snahou dokázať, že smrť nie je udalosťou života, že sa neprežíva, že nie je zmyslom našej etiky (podobne sa vyjadril v 20. storočí aj Wittgenstein).

 

Žiť eticky bez očakávaní je oveľa náročnejšie, vyžaduje si to obrovskú odvahu a vnútornú silu, ale len to je cesta k oslobodeniu človeka. Lebo ako poznamenal Michel de Montaigne, kto sa naučil umierať, odnaučil sa slúžiť. Rozmýšľanie o smrti je rozmýšľanie o slobode, vedieť umrieť nás oslobodzuje z každej neslobody, z každého prinútenia, z každého strachu a hrozby. No zároveň vedomie ľudskej ohraničenosti nie je výzva na uzabávanie sa k smrti, bezduché orgie rozkoší, ale výzvou na slobodné a hodnotné využitie času, ktorý máme. Čosi podobné hlásal už Seneca, ktorý nabádal, aby sme sa nestarali o to, ako žiť dostatočne dlho, ale ako žiť dostatočne dobre. Inými slovami, život sa nemeria jeho dĺžkou, ale tým, ako ho človek využil. Iba tak získame nad smrťou prevahu. Francis Bacon prirovnáva strach zo smrti k strachu detí z tmy, preto je aj viera v posmrtný život archaická a detinská. Samotná smrť nie je desivá, desivé sú skôr rituály, ktoré sú s ňou spojené. Strach zo smrti je slabosť a možno ho prekonať láskou.

 

Život nemá svoj absolútny zmysel, ako sa nám to pokúša dvetisíc rokov vsugerovať kresťanská teológia. Život má obsah, ktorý sami aktívne tvoríme a napĺňame konkrétnym zmyslom. Neexistuje nijaký mravný nárok mimo nás, hodnotou je sama skutočnosť. A ako nám pripomína už spomínaný český religionista Otakar Funda, nemali by sme sa nechať vtiahnuť do sporu o slová a ich významy, ale len do sporu o problémy. Hodnota života nie je závislá na našom mravnom vedomí, ani na našom pochopení mravnosti. Hodnota života je v živote samom a nepotrebuje byť nikým a ničím zdôvodňovaná. Potrebujeme založiť etiku na úcte k životu ako hodnote mimo akejkoľvek ďalšej definície. Vesmír tu nie je kvôli nám, ale my sme tu preto, aby sme čítali v racionalite poriadku vesmíru a aplikovali ju na racionálne riešenia svojich ustavične otvorených problémov. Ani tá najušľachtilejšia ľudská idea nikoho neoprávňuje, aby v jej mene zbavil niekoho života. Nepotrebujeme mesiášov posadnutých víziou nastolenia neba. „Nechajte nebo vrabcom!“ volal nemecký básnik Heinrich Heine. Potrebujeme prostú úctu k životu a návrat ku kritickej racionalite ako najstabilnejšie piliere etiky svetového spoločenstva.

 

To neznamená, že by človek nemal potrebu vzťahovať sa k svetu, ľuďom, svojim predkom, klásť si bytostné otázky, takmer nábožne sa stíšiť pred skutočnosťou a zmĺknuť v pokore pred velebnosťou bytia, prežiť svoju vlastnú ohraničenosť a ničotnosť, vzťahovať sa k situácii, ktorá sa stala mravnou výzvou - to všetko je bytostným prejavom ľudskosti (opäť slová Otakara Fundu). No argumentovať v prípade etiky náboženstvom je nečestný skrat. Život je ustavičné riešenie problémov bez happyendu. Uniesť to a nezblázniť sa, ani to nevzdať – o tom je skutočná ľudskosť. Vykúpenie je ilúzia. Nie je žiadne vykúpenie, je len triezve, vecné, racionálne kritické, zodpovedné a sústavné riešenie vždy nových problémov.

 

Aj z toho dôvodu považoval Erich Fromm spoločnosť sústreďujúcu sa na analýzu smrti za nekrofilnú a Baruch Spinoza prízvukoval, že slobodný a múdry človek myslí na smrť ako na poslednú zo všetkých možností a jadrom jeho uvažovania sú meditácie o živote, nie o smrti. Práve láska k životu tvorí podtext a kontext humanistickej filozofie. Psychológ a filozof Erich Fromm v knihe Ľudské srdce vymenoval základné podmienky toho, aby sa v človeku vyvinula láska k životu. Najdôležitejšou podmienkou v detstve je, aby bolo dieťa s ľuďmi, ktorí milujú život. Vrelosť, citový vzťah k druhým ľuďom, sloboda, žiadne hrozby, osvojovanie si princípov (skôr príkladom ako kázaním), ktoré vedú k vnútornej harmónii a sile, povzbudzujúci vplyv a ohlas u ostatných a vôbec spôsob života, ktorý je prirodzene zaujímavý. Fromm nezabúda pripomenúť, že láska k životu sa rozvíja v takých spoločnostiach, v ktorých je dostatok bezpečia, spravodlivosti a slobody, naopak zaniká tam, kde vládne rutinný poriadok, smrť, strach a nedostatok povzbudenia. Na utrpení nie je nič cnostné. Radosť je cnostná a nešťastie je hriešne. Dobré je všetko, čo život podporuje, rozmnožuje a rozvíja, zlé je všetko, čo život dusí, utláča a ničí.

 

Mám rád jeden výrok pripisovaný Sartrovi (v skutočnosti pochádza zo starovekej Číny) – človek umiera až vtedy, keď zmizne z mysle posledného živého. Je to nádherné vyjadrenie podstaty humanistickej filozofie, ktorá si vystačí bez ilúzie v posmrtný život, ktorá sa zameriava na čo najúctyhodnejšie prežitie skutočného života. Som ochotný pripustiť, že náboženstvo preukázalo ľudstvu veľké služby, keď v ranom štádiu civilizácie značne skrotilo asociálne pudy – nie však dostatočne. Niekoľko tisícročí malo šancu ukázať, čo dokáže, no zlyhalo, preto voči nemu rastie odpor. Sigmund Freud dokonca tvrdí, že náboženstvu sa podarilo udržať len tak, že znížilo cenu života, deformovalo obraz reálneho sveta a násilnou fixáciou psychického infantilizmu uchránilo mnoho ľudí pred neurózou. Môže sa dnes na takýchto základoch rozvíjať civilizácia?

 

Dnes, keď venujeme spomienku Ježišovi Nazaretskému, nemali by sme oživovať pripomínanie si jeho krutej smrti, ale zmyslu jeho života. Racionálnemu človeku dnes nemožno strčiť pod nos starobylý spis a povedať mu: Počúvaj, toto je pravda! Takýto prístup sa prieči modernému vedomiu. No je možné viesť o Ježišovi Nazaretskom rovnocenný svetský dialóg a venovať mu patričnú pozornosť: Pozri, toto raz ktosi povedal. Povedal niečo, s čím sa vedel stotožniť budhista dalajláma, hinduista Gándhí i marxista Fromm. Dnes nepotrebujeme kresťanstvo, ale milióny takých ľudí, ako bol Ježiš. Kritické spoločenstvo jednotlivcov schopných transformovať samých seba. Pretože dívať sa na jednotlivcov, ktorých oslovilo univerzálne posolstvo lásky bez prihlásenia k cirkevným dogmám, vás nemôže nenaplniť radosťou. Je pochopiteľné, že Ježiš volil cestu zhromažďovania nasledovníkov v čase, keď kolektivistické štruktúry správania boli ešte dominantné. Ale dnes by sme si tým veľmi nepomohli.

 

Preto ak dnes pápež vyzýva na zintenzívnenie kontaktov s neveriacimi, treba toto gesto privítať, ak je myslené ako úprimný rovnocenný dialóg a nie ako blahosklonná trpezlivosť s ľuďmi, ktorí „raz uveria“. V tejto tradičnej pasci sa skrýva základné nepochopenie rozdielov medzi nami, ktoré nespočíva v dočasnom nedorozumení, ale v zásadných svetonázorových rozporoch. Jedinou platformou, na ktorú pri úsilí o medzináboženský dialóg zabudol aj taký osvietený teológ ako Hans Küng, je preto sekulárna etika: nie ako ateistický smer, ale ako neutrálny priestor na hľadanie hodnôt, ktoré nás spájajú – bez cirkevných a filozofických dogiem. Aj hodnotenie úlohy Ježiša Nazaretského by sa mohlo stať predmetom takejto zhody, ak by sa cirkev sústredila na jeho živé posolstvo a nie recykláciu starovekých mýtov.